Ďalší dlhý deň za mnou. S Bogdanom, mojím poľským kamošom, sme včera strávili spolu doslova celý deň.
Začali sme raňajkami v kaviarni, kde som už pomaly starým známym. Kaviareň vystriedala lavička pod dáždnikom v botanickej záhrade a keď kvapky utíchli, naše kroky smerovali do centra mesta.
Ako sme menili miesta, menil sa i predmet našich debát. Ľahké porovnanie našich pocitov z uplynulých netradičných Vianoc v kaviarni sa prehuplo na nôtu osobnejších príbehov v parku. A v centre, v jednoduchom, ale štýlovom podniku, témy vygradovali.
Na rad prišla politika. Naše rozhovory sa však nezvrhli na nadávanie a sťažovanie. Zostali sme pri kritických výmenách názorov, porovnávaní i občasnom nevyhnutnom zhrození.
A došli sme aj k jednej veci, ktorá momentálne tlačí ako na Slovensku, tak i v Poľsku dosť veľa ľudí. Odchádzanie mladých.
Preto sme rozmýšľali, ako by sa veci vedeli zlepšiť. Ako by sa dali veci zmeniť a či sa dá naozaj reálne pomôcť aj zvonku.
Cítim sa však lepšie, keď viem s niekým v podobnej situácii debatovať tu, mimo Slovenska. Viem sa na veci pozrieť s odstupom a prestal ma naháňať akýsi existenčný strach a stres. A keď sa človek nemusí len starať o to, ako prežiť, vie sa viac sústrediť aj na to, ako pomôcť iným či prispieť k celkovej zmene.
Len aby ste vedeli, že aj vonku sa nad tým rozmýšľa a nie každý odchod musí znamenať definitívne zabuchnutie dverí. Myslím, že aby sme vedeli zahraničnú úroveň dosiahnuť, treba najprv zahraničnú úroveň naozaj zažiť - s dobrými i zlými stránkami.
Osobne je to pre mňa naozaj zaujímavé. Neviem, aké pocity majú ostatní, čo momentálne žijú v zahraničí, ale môj pocit je, že čím dlhšie som tu, o to menej sa chcem vrátiť natrvalo, ale o to viac by som chcela pomôcť. Cesta je vždy, "len" ju treba vymyslieť. V tomto prípade by však musela byť dlhodobá a strategická, nie rýchla a pohodlná, keďže tak to nie je efektívne nikdy.
Jedna debata nemení svet, ale treba začať niekde. A nebola posledná, pokračujeme už rovno dnes a je jedno, že je Silvester. Slovensko potrebuje konkrétne kroky a návrhy, čo s tým, lebo tá jedna a večne opakovaná veta "treba zastaviť odlev mozgov" alebo "mladí vráťte sa" nie je ani lákavá, nevyjadruje nič konkrétne a príde mi totálne nedomyslená. A keď sa vrátim, tak potom čo? Budem presne v tom istom kolobehu, v ktorom som bola zas. Ak sa s tým naozaj má niečo robiť, tak poďme otvoriť naozaj praktické debaty, čo by sa dalo spraviť.
Šitie horúcou ihlou už naozaj nič neudrží pokope - a mladých už vôbec nie, ktorí sú toho najvýraznejším dôkazom.
