reklama

Po návrate domov

Kým som ešte bola vonku, ľudia sa ma často pýtali, ako sa mám…no mnohokrát akoby sa za touto na pohľad nevinnou otázkou skrývala tá naozajstná. Nie aké to tam je, ale – no, v čom to je také lepšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Po krajnej cestičke parku, lemovanej vysokými stromami, sa prechádzali dve mladé dámy - jedna s bodkovaným kočíkom pred sebou a druhá ešte len očakávajúca svoj prvý rodinný prírastok.

“Teším sa, že sme dnes išli von spolu.” povedala tehotná priateľka zvesela. “A rovnako sa teším, že sme išli sem! Mám rada tento park - aj keď viem, že ty sem nechodíš často.”

“Veru nie. Je to veľmi pekný park, ale…pripomína mi jeden, v ktorom som často sedávala, keď som ešte bola vonku.”

“Chýba ti to veľmi? Predsa len…vravela si, že neľutuješ návrat…” opýtala sa tehuľka opatrne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

“Neľutujem, ale niekedy mám zmiešané pocity. ”odpovedala mamička úprimne. “Ak mám umývať riady celý život a končiť každý deň o šiestej, to naozaj budem radšej tu, blízko pri rodine, blízko pri mame, doma je doma…ale sú predsa určité veci, ktoré ti po návrate budú chýbať.” zakončila s jemným úsmevom.

“Čo napríklad? Čo ti tak chýba?” spýtala sa tehuľka prosto.

“No…nechcem sa k tomu opäť vracať…a veď je už toľko možností aj tu, keď máš trochu peňazí.”

“Prosím!” Povedala jej priateľka takmer detsky a zaškerila sa.

“Ach ty!” hlesla mamička so smiechom. Medzitým vybrala z tašky zavesenej na kočíku hračku a podala ju malému stvoreniu, hmýriacemu sa vnútri.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“Nechcem sa len sťažovať…” pokračovala trochu váhavaho. “Veď vidíš stále plné obchody, drahé autá, fotky z dovoleniek, aj deti majú bežne značkové mobily, kapitalizmus nás už podľa mňa pobozkal…”

Tehuľke hneď prebehlo hlavou, že aj oni majú pekné auto či nové značkové vybavenie v kuchyni, ale nebankovka tiež pozná ich priezvisko naspamäť.

“…ale vonku mal život ako taký predsa väčšiu dynamiku.” pokračovala kamarátka s kočíkom. “A tu je to stále nejaké…” povedala a hľadala slová. “povedzme ospalejšie. Ale na druhú stranu som vonku viac pochopila, aké ťažké je vymaniť sa z toľkej monotónnosti. Prvotná fáza po odchode ani pre mňa nebola ľahká. Sama na sebe som pozorovala, že neustále zmeny sa mi najprv nepáčili, z čoho som bola celkom prekvapená, keďže som sa nevedela dočkať, kým sa niečo v mojom živote začne diať. Ale po čase som si zvykla - a stálo to za to!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len neviem… ako to zaklínadlo spiacej princeznej prelomiť tu. Bežní ľudia nemajú nové výzvy či kreatívne aktivity - a ak aj niečo je, zúčastňujú alebo zaujímajú sa málo…”

“A tak dookola krúžia v tých istých problémoch a robia z komára slona, aby mali pocit, že sa vôbec niečo v ich živote deje. “dokončila za ňu tehuľka jasne. “Alebo potom sa na mušku okrem vlastných problémov dostávajú v prvom rade tie cudzie, nie tie naozaj dôležité.” dokončila a obidve priateľky sa naraz usmiali. Obe veľmi dobre na vlastnej koži pravidelne zažívali, o čom hovorí.

“Možno…”povedala mamička, “…možno zmene tohto nášho životného štýlu bráni aj kolektívna hrdosť “hlúpych a chudobných”. Bez ohľadu na tituly či sumy na účtoch.”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“Čo máš na mysli?” spýtala sa zmätene tehuľka. Práve prechádzali okolo voľnej lavičky v tieni a nachvíľu si sadli.

"Vieš…niektoré veci teraz už vidím jasnejšie. S odstupom. A toto bola naozaj jedna z nich.

Mám na mysli, že priznať sám sebe, ako môj život naozaj vyzerá a že nie som najlepší na svete určite nie je príjemné, ale je to podľa mňa prvý krok k tomu, ako sa niekam pohnúť.

Lenže - vieš ako, tu je veľmi ľahko upadnúť do pozície terča, na ktorom sa budú chcieť všetci ostatní vyvýšiť - v snahe presvedčiť okolie, že tento navlas rovnaký príbeh nemá nič spoločné s mojím vlastným.

A tak nikto nemôže ani len naznačiť nevedomosť či odhaliť potenciálnu slabosť, aby nebol doslova zožratý zaživa – a tak všetci vedia všetko, ale predsa riešení nieto. Priznať chybu je cesta do pekla. Či na občianskej alebo politickej úrovni – a teraz to vôbec nemyslím ako ospravedlnenie politických zlyhaní.

Ale naspäť k veci - toto všetko potom smeruje do akého myslenia?” spýtala sa teatrálne mamička a pozrela na kamarátku.

“Do myslenia v štýle “čierny alebo biely”.” Povedala tehuľka.

“Presne.” Pritakala mamička. “Dobrý alebo zlý”, “úplný hrdina alebo najčiernejšia ovca”. Ak nájdeme jednu jedinú chybu, si odsúdený uhorieť… Lenže vo svete, kde sa nerozmýšľa v nuansách a existujú len dve jasné roviny, sa nedá veľmi otvoriť nejaká konverzácia...a tým pádom podľa mňa ani dôjsť k nejakým ozajstným hlbokým riešeniam.

Je to…” nadýchla sa a pozrela na svoje bábätko v kočíku, “ako s deťmi, ktoré sa musia naučiť, že to, že sme iní alebo máme iný názor, neznamená, že jeden z nás musí byť zákonite zlý…

Je to môj dojem, ako ja vidím aktuálny stav nášho myslenia…ale nie ako nemenný fakt. Je to niečo, z čoho sa podľa mňa dá vyrásť. Aspoň dúfam…dúfam, že je to len dočasné, nie kultúrna charakteristika, vrytá hlboko pod slovenskou kožou…”

Po posledných slovách pozrela na kamarátku a dúfala, že v jej tvári nájde aspoň náznak potvrdenia toho, čo práve povedala. Nerada sa rozprávala o takýchto veciach otvorene. Vlastne o tom nehovorila nikdy.

“Prečo to je podľa teba tak?” spýtala sa kamarátka rovno. “Prečo ľudia stále “pozerajú tie isté filmy”? Prečo stále vidia len dve roviny? Prečo sa to podľa teba až tak nemení?” povedala napäto a v tvári sa jej zjavilo trochu podráždenia.

“No…podľa mňa sa stále boja ozajstnej zmeny, napriek tomu, čo všetko sa tu v poslednom čase deje. Robiť nič je lákavejšie ako robiť niečo, ak robiť niečo vždy sprevádza dávka bolesti, sklamania alebo slabý výsledok. Ale robiť nič tiež nevedie nikam…” reagovala mamička pokojne. “Ale myslím pozitívne. Niečo sa pohlo a ja to nechcem prehliadať. Veci sa menia, ale pomaly.” Povedala pevne. Cítila, že vniesla do ich milej prechádzky ťaživú náladu, ale predsa sa nepozerala sa na veci tak fatálne.

“Ľudia tušia, čo všetko sa deje, veď to asi aj vedia, veď to každodenne cítia…”pokračovala, “a úprimne, doteraz som prekvapená, ako sa niektoré kreatívne argumentácie politikov medzi ľuďmi ujali…ale vravím, podľa mňa sa ľudia stále jednoducho boja alebo im to je jedno. A preto sa snažia presvedčiť sami seba, že to nie je také zlé alebo sa snažia nájsť nejaký zmysel v rámci rámca, v ktorom proste už budú žiť. Alebo si už jednoducho zvykli – čo je na tom všetkom asi najsmutnejšie.

Napriek tomu sa neviem ubrániť dojmu, akoby ich pocity neboli jednoznačné, akoby sa niečo v ich vnútri nechcelo úplne vzdať, aj keď ich pasívny postoj často vyjadruje práve opak…” povedala mamička zamyslene. ”Sú sklamaní, no predsa chcú byť na niečo hrdí. Kým som ešte bola vonku, ľudia sa ma často pýtali, ako sa mám…no mnohokrát akoby sa za touto na pohľad nevinnou otázkou skrývala tá naozajstná. Nie aké to tam je, ale – no, v čom to je také lepšie.

Na jednu stranu ťa poteší, že ľudia sa snažia obrániť svoju domovinu…no potom ťa premkne myšlienka, či ten patriotizmus, či už takýto ľahký ako pierko alebo jeho agresívnejšie formy, je patriotizmus z presvedčenia a ozajstnej lásky k vlasti alebo jednoducho z núdze.

Ľudia sa sťažujú, že sa mladí sa nevracajú, niekto to dokonca nazýva ľahostajnosťou, no verím, že mnohí, ktorí zostali a snažia sa držať vysoko vztýčenú vlajku Slovenska, sa často pohrávajú s myšlienkou, aké by to bolo vonku. Ale ak už jednoducho nemôžu odísť, lebo ich tu niečo závažné drží, nie sú dosť húževnatí alebo sú príliš leniví, lebo zas presadiť sa vonku je makačka, tak sa tvária, že je to náš výber a vy ste zlí, lebo ste nás nechali bojovať samých. Ale ak sa nebojíš odísť…potom Slovensko často vypadáva z hry. Aj ja som sa najprv akosi hnevala na tých, ktorí odišli. Potom som však sama išla na skusy a stíchla som. A poznám viacero ľudí s podobnými reakciami…”dokončila smutne a rozhliadla sa po tichom parku.

“A rovnako aj “kampaň” za návrat…”začala, ale nachvíľu sa zamyslela.

“…ak sa aj človek vráti, mám pocit, že sa vráti jednoducho zo súcitu. “pokračovala. ”Nejde pomáhať niekam do krajiny tretieho sveta, príde domov.”

Kamarátka sa zasmiala. “To už je trochu prehnané, nie?”

“Forma pomoci je iná, “odpovedala mamička, ”ale pokúšať sa o zmenu myslenia je podľa mňa niekedy ešte väčšia humanitárna pomoc a obeta ako stavať domy v krajinách tretieho sveta. Pri všetkej úcte k tým, ktorí to robia.

Slovensko akoby ti už nemalo čo ponúknuť...Vykradnuté je. Na každom fronte.

Často som počula otázku, či by som sa vrátila, ak by som dostávala vysoký plat. A keď som povedala nie, všetkým došli nápady. Niekto akoby si myslel, že odchádzaš fakt len kvôli peniazom…aj keď je to jeden z hlavných faktorov.

A to bol len začiatok…Názory moje a názory mojich kamarátov boli čoraz rozdielnejšie…a keď si videla, ako svet funguje inde, je ti ešte ťažšie niektoré názory rešpektovať. Ak by si mysleli to isté aj po pobyte vonku, pridávala by som im úplne inú vážnosť, lebo viem, že videli aj iný ako tento spôsob života.”

Obe kamarátky pozreli na mladý pár, ktorý práve prechádzal okolo nich.

“Mladým sa veru vôbec nečudujem , keďže som bola jednou z nich…”pokračovala mamička. “Hnevať sa na niekoho, lebo sa rozhodol priamo neupadať v tejto slovenskej realite? Pre mňa to nie je o ľahostajnosti. Je to vec zodpovedného výberu. Ak tu zostaneš, buď si vedomý, do čoho ideš. Hlavne, ak ty chceš niečo, no väčšina chce niečo iné. V histórii sa dobrovoľne nechcel meniť možno nikto, ale za mňa…meniť niekoho, kto sa meniť nechce, je naozaj asi tá najnevďačnejšia robota na svete.

Predstav si, ako učíš dieťa chodiť. Ty ho dvíhaš, tlačíš, no ono len sedí. A keďže je slovenské, tak sa ešte aj posťažuje, že to nejako nejde.

A vtedy vidíš, že naša situácia nie je to len o politikoch. “ povedala. Nechcela veľmi zachádzať do tejto témy, ale nevedela, ako teraz celú konverzáciu otočiť.

“Čo máš na mysli?” opýtala sa tehuľka.

“No…” Neskoro, pomyslela si mamička. “Politici sami od seba preč nepôjdu…a keď som pochopila toto, tak posledným klincom pred mojím odchodom bola predsa akási verejná pasivita. Ja som chcela…ale ak chceš sám, tak…a čo budeš robiť? Treba iba čakať, kým bude záhadne odtránený niekto ďalší, aby sa ľudia začali viac mobilizovať? Myslela som si, že tých pár pochodov bol len začiatok našej aktivizácie, ale zrejme…aj koniec.

“Tak čo navrhuješ?” spýtala sa tehuľka. Rozhodla sa neprispievať svojimi názormi. Chcela nechať kamarátku, aby povedala všetko, čo má na srdci - a mala pocit, že to asi aj potrebuje.

“Neviem…bordel tu nenarobili mladí ľudia…a keďže hranice sú otvorené, je naozaj ich výber, či sa ho rozhodnú upratovať - čo nie je veru veľmi lákavé. Kto chce dobrovoľne žiť iba v duchu rob a zomri? A keďže celé Slovensko nemôže žiť v bratislavskej bubline, nečudo, že berú nohy na plecia. A Bratislava sa potom ešte čuduje, čo je tu také zlé…ale myslím, že hlavné mestá paradoxne často nereprezentujú ozajstný život danej krajiny.”

Tehotná kamarátka zostala trochu v pomykove, ale nebrala si to veľmi k srdcu. Skôr pocítila k svojej priateľke istý odstup. “Nadviažem na niečo, čo si sama načrtla a celkom sa mi to páčilo…Slovensko je možno naozaj ako dieťa, ktoré sa len teraz narodilo. Preto je podľa mňa potrebné pochopiť a akceptovať, ako veľmi potrebuje vyrásť a koľko sa toho musí naučiť…a to, čo môžeš urobiť ty, je ho napriek tomu všetkému milovať, lebo je tvoje.“

Pozrela na priateľku, jemne hojdajúcu kočik. Nepovedala nič.

Tehuľka, stále cítiac skryté rozhorčenie, sa rozhodla urobiť si v závere jasno. “Dovoľ mi opýtať sa...Prečo si vôbec tu? Po tom všetkom, čo si práve povedala to vyznieva…že ten návrat v tvojom prípade nebol to, po čom tvoje srdce práve túži.”

Mamička nezostala prekvapená. “Za mňa…” odpovedala rázne, ”zostať a zmeniť môže len človek dostatočne opitý naivitou. Človek opitý však tiež môže urobiť dieru do sveta, ak je to to jediný stav, v ktorom cíti odvahu - a niekedy mám pocit, že naivita je vo svojom účinku ešte silnejšou substanciou ako alkohol. A keďže som asi ešte všetku naivitu v zahraničí nevytratila...rozhodla som sa to posledných udalostiach skúsiť zo Slovenskom ešte raz - aj keď s drahým máme zbalený kufor za dverami, keby niečo. Napriek všetkému, čo som ti práve povedala, sa snažím všímať si detaily, všetky pokroky… aj niekoľko veľkých rýb už je na muške, aj keď každé odhalenie so sebou prináša aj ďalšiu špinu…a keďže viem, že veľké veci sa nedejú rýchlo, dúfam, v jediné. “povedala a pozrela kamarátke priamo do očí.

“Dúfam, že kým môj malý bude schopný voliť…celá podobná prednáška, akú som teraz dala ja tebe, bude už len akousi historickou spomienkou na staré časy.”

Valentína Tuhá

Valentína Tuhá

Bloger 
  • Počet článkov:  48
  •  | 
  • Páči sa:  0x

-mladá nezávislá pozorovateľka života. Od 07/2017 žijúca v Austrálii. Tri hlavné záujmy: Edukácia, Príbehy, Písanie. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu