Na ulici ma zastavili dvaja mormóni zo Seattlu, ktorí sa ma začali vypytovať na môj vzťah k viere. Ja som sa ich naspäť opýtala, či je Frasier ich obľúbený seriál a debata skončila. S provizórnou večerou a dákym uštipnutím na ramene (ako drobným trestom božím) som sa vrátila do svojho prechodného trojdňového bydliska a usadila sa na príjemnú terasu starého, ale krásneho domu s trochou rozjímania v mysli.
Do Brisbanu som šla dva dni po dlhých austrálskych cestách, lemovaných zdravo vyzerajúcou zeleňou. Zrazeného klokana som stretla len raz. A dvakrát čosi nešpecifikovateľné. Na cestách ako je táto má človek veľa času na premýšľanie. Zvlášť, keď signálu nieto, rádio chrčí ako so stehennou kosťou hrdle a o 7.00 ráno je všade áut málo.
Rozmýšľala som, ako veľmi som sa za posledných 8 mesiacov zmenila. Ako rýchlo sa osobnosť dokáže zmeniť, keď zmení prostredie. Alebo ani nie zmeniť. Stať sa viac sám sebou. Koľko príbehov sa dá zažiť, keď človek vypadne z kolobehu monotónnosti a železných konzervatívnych pravidiel. Niektoré nie sú síce nikde napísané, ale predsa sú základom prežitia v našej spoločnosti.
Minulú Veľkú noc by mi ani len nenapadlo, že budem tráviť Bielu sobotu v hlavnom meste Queenslandu, čakajúc na svojho brata, prichádzajúceho z Ameriky, aby sa naša pomaly kozmopolitná rodina stretla zas na inom kúsku sveta. Keď sa už doma s ostatnou rodinou v rámci jedného mesta stretnúť veľmi nešlo.
Keď som miestnym v Mackay hovorila o polievaní na Veľkonočný pondelok, reakcia bola rýchla – “Tu by to bolo na žalobu, ale môžeme to pre Teba urobiť.” No...nie, ďakujem. A ak mi niekto v zápale motivácie ochotne oleje aspoň dvere, keďže nie som doma, do dvoch týždňov – kým prídem domov- to aj tak vyschne.
Dúfam, že si Veľkú noc užívate v zdraví, so šalátom, vodou primeranej teploty a tými, s ktorými radi trávite čas.
