Poznáte to! Ste na dovolenke svojich snov a vaše očakávania sú vyššie ako Everest! Chcete zažiť to najlepšie z najlepšieho, čo vysnívaná destinácia ponúka a všetko to vpratať do obmedzeného času, ktorý vám veľkodušne poskytol váš zamestnávateľ na zotavenie. Ide vás potom šľak trafiť, keď sa ráno zobudíte v obytnom aute, odhrniete závesy na zarosených sklách a zistíte, že vonku nie je o nič menej vlhko ako dnu. Leje ako z krhle, je zima a vy máte vyliezť z auta lebo už naozaj musíte ísť do kúpeľne.
Podobnému prekvapeniu sme čelili na Novom Zélande v Tongariro National Park. V našom napraskanom itinerári v daný deň figurovala celodenná túra Tongariro Alpine Crossing, čo mala byť, podľa niektorých zdrojov, najkrajšia jednodenná túra na svete. Ako skúsení turisti sme vedeli, že pekná túra v škaredom počasí je utópia, bolo by to iba zbytočné osemhodinové trápenie. Odrazu sme zostali visieť bez plánu a tak sme aspoň zašli do informačného centra v dedinke Whakapapa, aby sme si pozreli letáky a poľutovali sa, čo všetko neuvidíme. Keď sa môj spolucestujúci začal pýtať pracovníka na vhodné túry, v momente sa mi pretočili panenky, že či si tú svoju angličtinu nemôže precvičovať radšej niekde inde.
Skrátim dlhý príbeh, bola inverzia. Pracovník na nás pootočil svoj monitor, kde zábery z web kamery jasne ukazovali slnkom zaliate kopce. Na jeho radu sme kozmickou rýchlosťou vystrelili k autu a trielili kľukatou cestičkou do kopcov do známeho lyžiarskeho strediska Whakapapa. Hmla pomaly redla až celkom zmizla a my sme sa naozaj ocitli v slnečnom dni. Mali sme absolvovať inú túru, ako pôvodne zamýšlanú Alpine Crossing. Táto začínala vo vyššej polohe, doslova nad oblakmi.
Lyžiarske stredisko Whakapapa leží na úpätí sopky Mount Ruapehu (2797 m). Celé ho tvorili dve staromódne dvojsedačkové lanovky, na ktoré sme si z lenivosti a kvôli výhľadom kúpili lístok. Keďže bolo leto, lyžiarske stredisko vôbec nepôsobilo dojmom lyžiarskeho strediska, ale to nebolo podstatné. Inak, pýtala som sa, kedy im začínajú sezónu. Vraj 1.6. Sranda, nie?
Podľa mapky, ktorú sme dostali v infocentre, sme sa mali po vystúpení z lanovky ťahať doľava. Hľadali sme značku, ale keďže sme žiadnu nenašli, vybrali sme sa za skupinkou ľudí, ktorí išli skôr doprava. Predpokladali sme akosi automaticky, že vedia, kam idú. V skupinke boli aj nejaké deti, z čoho sme usúdili, že sa jedna o dobre organizovanú skupinu dbajúcu na bezpečnosť. Asi po pol hodinke sme ich dobehli a predbehli a napojili sa na ďalšiu skupinu asi piatich mladých Francúzov. Postupne sme sa aj od nich odčlenili, pretože sme stretli Honzu z Čiech. A potom ešte ďalších dvoch mladých Čechov. Nechápala som, že z piatich ľudí na hore na Novom Zélande, kde široko ďaleko nebolo nikoho, boli traja Česi, ktorí sa navzájom nepoznali.
Stretnúť českého turistu neveštilo nič dobré, začala som sa zamýšľať, či nepodceňujeme bezpečnosť. Bolo jasné, že sme mimo značeného chodníka, v diaľke sme videli kónickú sopku Mount Ngauruhoe (2287 m), ktorej iba vrchný kužeľ trčal nad hmlou. Bolo to také romantické úchvatné prírodné divadlo, ktoré nás sprevádzalo celý deň. Obávala som sa zmeny počasia. Dosť zle sa mi stúpalo, pretože som nemala obutú pevnú turistickú obuv, iba tenisky. Dole bolo tak škaredo, že som so žiadnou túrou nerátala a preto som si neobula ani správne topánky. Povrch sa začal meniť na sutinu, ale stále bol schodný. Hrebeň sa zdal na dosah. Nakoniec sme sa k nemu po dvoch až troch hodinách dostali.
Mount Ngauruhoe asi nikto, okrem Maurov, nevie vysloviť. Udomácnil sa názov Mount Doom alias Hora osudu zo slávnej trilógie Pán prsteňov.
Chalan z českej skupinky na GPS-ku našiel, že vo vzdialenosti 1-2 km po hrebeni od nás sa nachádza jazero. Ja by som najradšej išla čo najskôr dole, veď takto nepripravená sa do hôr nechodí, ale zlákali ma. Rýchlym tempom sme došli k jazeru a cestou sme stretli aj oficiálnu organizovanú turistickú skupinu s vodcom. Vysvetlil nám, že sa nachádzame v schodnom, ale neoznačenom horskom teréne a že nám odporúča, aby sme nabudúce zvážili možnosť výstupu s horským vodcom. Veď mi by sme aj zvážili, keby sme neboli na tejto túre omylom. V informačnom centre nám poradili inú túru, ktorú sme šťastnou náhodou nenašli. Určite by nebola taká pekná.
Lepšie sme sa pozreli z hrebeňa na druhú stranu a vtedy nám to došlo. Pozerali sme sa na kráter. Nejakým zázrakom sme sa vyštverali až na jednu zo sopiek, Mount Ruapehu, a po rímse sme obchádzali obrovský kráter, až sme došli k svetlomodrému jazeru s priesvitnou vodou Crater Lake. Neviem, či táto sopka bola činná a kedy naposledy, na každý pád nevyzerala nijako nebezpečne. Príroda a horská scenéria v tomto mieste boli neprekonateľné. Z jednej strany kráter, z druhej výhľad na Mount Doom v šľahačkových oblakoch.
Keď sme sa do sýtosti napásli výhľadu, začali sme zostupovať, ako ináč, inou cestou, ako sme sem prišli a tiež neoznačenou. Dole sa išlo už ľahšie, zbehli sme to rýchlo a stihli sme ešte poslednú lanovku smerom do dediny a k autu. Do večera sa všade vyčasilo. Jedného z našich českých kamarátov sme potom stretli ešte aj na druhý deň. Ospevoval nám, ako zostal sedieť na sopke do zotmenia a pozoroval východ mesiaca nad Mount Doom. Krajší záber by vraj ani v Pánovi Prsteňov nenatočili. Predstavila som si to a dala mu za pravdu.
