Pristáli sme na juhu Španielska v slnečnej Andalúzii. Pokiaľ naše lietadlo rolovalo po pristávacej dráhe, rozmýšľala som nad dobrodružstvom, ktoré nás tu čaká. Plná nadšenia som sa mrvila na sedadle a z okienka som vykúkala smerom k budove letiska. Od jej skleneného povrchu sa odrážali slnečné lúče, až som musela žmúriť. Na vrchu stál nadpis: Malaga. Možno je troška škoda, že sme nemali v pláne zdržať sa v tomto meste dlhšie, ale povedali sme si, že na to ešte bude príležitosť. Do Malagy sa dá zbehnúť kedykoľvek len tak na víkend, keďže má priame letecké spojenie s Bratislavou.
Naše prvé kroky viedli do požičovne áut. Vyzdvihli sme si auto, ktoré sme si predom zarezervovali, nasadli sme a vyrazili smer Granada. Pôvodný plán bol ísť popri mori, ale vzhľadom na chabú domácu prípravu sa nám nepodarilo správne vymotať zo spleti malagských viacprudoviek, nadjazdov a podjazdov, a tak sme sa ocitli na diaľnici, ktorá išla cez vnútrozemie. Prechádzali sme cez hnedú vyprahnutú krajinu, ktorú ozvláštňovali len nekonečné, kilometre dlhé pomarančovníkové plantáže.
Odrazu sa na vývesnej tabuli nad diaľnicou zjavil nadpis Almería. V duchu som sa začudovala, veď to slovo predsa poznám. Píše to na pomarančoch, na tých, čo prídu do obchodov tesne pred Vianocami spolu s mandarínkami a s ostatnými citrusmi. Potešila som sa, že teraz už viem, odkiaľ presne sú pomaranče.
Uvedomili sme si to až neskôr, ale cestovali sme počas siesty, čiže niekedy medzi treťou a šiestou. Postupne sme zistili, že v danom čase sa celkovo najlepšie cestovalo, pretože cesty boli prázdne a aj keď vonku pieklo najhorúcejšie popoludňajšie slnko, v klimatizovanom aute bolo príjemne chladno. V mestách bol útlm, veľa obchodov bolo zatvorených a ulice sa tým pádom vyľudnili. Aj z reštaurácií akoby zmizli turisti a takisto personál sa kamsi vyparil. Ak sme sa v tom čase aj ocitli v reštaurácii, všetko trvalo akosi dlhšie. Od štvrtej do šiestej proste nemalo zmysel niečo riešiť. Lepšie bolo kamsi sa vyvaliť a umožniť žalúdku tráviť obed. Ideálne bolo kvasiť na pláži, čítať alebo cestovať. V čase siesty sme sa radi presúvali na dlhšie trasy z jedného mesta do druhého. Popritom sme šofér aj ja driemali a naberali tak sily na večer, ktorý je v Španielsku dlhý.
Granada
Granada je vraj pomenovaná podľa granátového jablka. Rozmýšľam, či sa niečím tomuto ovociu podobá. Snáď iba tým, že je rovnako šťavnatá. Jednotlivé jej časti sú ako také bobuľky, ktoré treba vydlabať, rozhrýzť a zhltnúť so všetkou chuťou, ktorú v seba majú.
Uličky starého mesta boli posiate nápaditými tapas barmi. Prúdil v nich život, tak ako v našich žilách prúdil alkohol z malých pív, ktoré sa tam pili. Pivo čapovali do dva a pol decových pohárov, ktoré pripomínali skôr poháre na vodu ako na pivo. Vlastne sa aj pilo namiesto vody. Ja mám bohužiaľ taký problém, že ma pivo uspáva. Vyriešila som to tak, že som oprášila starý zvyk pitia červeného vína. Najviac mi chutilo to ťažké, husté a rubínovo červené z oblasti Rioja na severe Španielska. Pokiaľ som si dokázala dať iba jeden pohárik, ktorý som zajedla tapas, bolo to osviežujúce a zároveň vzpružujúce. Vyhovovalo mi aj to, že mi ho nikdy nepriniesli studené.
Za zmienku stojí aj fakt, že v Granade servírujú tapas zadarmo ku každému drinku, neplatí to však v centre. Niekde si môžete dokonca vybrať, na čo máte chuť. V iných mestách to takto nefunguje a za tapas sa platí, nie sú však drahé. Tapas je malý tanierik s jedlom. Ak je jedla viac, volá sa to media, najväčšia porcia je ración. Názov tapas pravdepodobne vznikol v dávnych časoch, keď si pohár vína prikrývali chlebíkom, aby im doňho nenapadalo smetie alebo sa v ňom neutopil nejaký hmyz. Tapas v španielčine znamená prikrývka. Tapas existujú od výmyslu sveta. Môžu mať podobu malých šalátov zo zeleniny alebo zo zemiakov. Alebo vám prinesú chlebík so španielskou klobáskou chorizo alebo šunkou jamón serrano. Špecialitou sú všakovaké morské plody a syry.
No ale aby nezostalo iba pri jedle a pití tak poviem, že do Granady sme prišli hlavne kvôli palácom, ktoré tu po sebe zanechali moslimské dynastie. Vládli na tomto území viac ako sedem storočí, ale nakoniec museli ustúpiť silnejúcemu kresťanstvu. Na území Andalúzie sa veľakrát v dejinách miešali kultúry a prepisovali hranice. Kultúrny vplyv moslimov je tam viditeľný dodnes a rozpoznáte ho aj laickým okom, bez nejakých veľkých vedomostí o architektúre alebo o umení.
Napríklad aj hotelík, v ktorom sme bývali, sa nachádzal na okraji pulzujúcej moslimskej štvrte Albayzín, ktorá je jednou z hlavných štvrtí v Granade. Moslimovia tam žijú dodnes. Albayzín nevynechá žiaden návštevník Granady, ktorý chce na vlastnej koži zažiť Maroko v Európe. Môžete sa tam poprechádzať spletitými uličkami, ktoré pripomínajú marockú medinu a popritom zabehnúť na čaj do arabskej čajovne takzvanej teteríe. Teterie ponúkajú nepreberné množstvo čajov a keď sa vám konečne podarí vybrať z množstva ponúkaných druhov ten najlepší, môžete pokračovať s tajinom, humusom alebo inými arabskými špecialitami, ktorými je táto štvrť povestná. Alebo sa môžete len tak túlať po uličkách, obdivovať drobné obchodíky s exotickým tovarom a vdychovať vôňu vzdialeného sveta.
Alhambra
Večer sme sa kľukatými uličkami moslimskej štvrte vyštverali na vyhliadku, čiže na mirador, z ktorého bol krásny výhľad na Alhambru. Pri západe slnka sa múry stredovekej pevnosti zafarbili do červena a celá tak pôsobila ešte majestátnejšie. Bola to pekná bodka za našou návštevou interiérov, ktorú sme stihli ešte dopoludnia. Počas doobedňajšej návštevy sme obdivovali najmä jemnú arabskú architektúru plnú detailných ornamentov. Uchvátili nás okrúhle klenby, bohato zdobené stropy či fasády a takisto pocit tajomného arabského sveta, ktorý je taký vzdialený tomu nášmu. Najviac sa nám páčilo, ako dokázali využívať ochladzujúcu a upokojujúcu silu tečúcej vody. Všade budovali osviežujúce fontánky alebo aj väčšie jazierka a bazény. Napriek horúčave na nás paláce v Alhambre pôsobili veľmi sviežo. Vzduchom sa niesla kvetinová vôňa z okolitých bujných záhrad. Páčil sa nám aj výhľad z pevnosti na mesto Granada a na horský masív Sierra Nevada.
Zvyšný čas v Granade sme strávili návštevou katedrály a priľahlého námestia. Nešli sme dnu, pretože sme mali pocit, že musíme trošku šetriť. Prezreli sme si ju iba z vonku, kde nás upútalo, ako ju šikovne obstavali. Medzi katedrálou a okolitými domami bolo iba zopár metrov, napriek tomu to tam nepôsobilo stiesnene. Bolo to celkom pekné, pretože andalúzske mestské domy majú jemný marocký šmrnc. S tým šetrením nám to nakoniec aj tak nevyšlo. O pár krokov ďalej, na námestí Plaza Bib-Rambla, nás zlákali super nezdravé vyprážané churros a šálka horúcej čokolády. Je to miestna pochúťka, ktorú sme si nechceli nechať ujsť.
Ronda
Ronda je ďalšie mesto na ceste po Andalúzii, ktoré stojí za zmienku a za zastávku. Strávili sme tam jednu noc. Ronda je malá, stihli sme si tam toho pozrieť celkom dosť a viac času ani nebolo treba.
Ako prvú sme navštívili arénu, kde sa odohrávajú býčie zápasy. V Ronde a v Seville sú najstaršie arény, kde si priaznivci tejto krvavej zábavy môžu naplno vychutnať umenie toreadorov. Ako som sa dozvedela od audio sprievodcu, corrida má svoj presný sled a pravidlá. Samozrejme, že som si to presne nezapamätala, akurát viem, že v niektorej časti hrá paso doble a toreador robí presne nacvičené pohyby do rytmu hudby. Obecenstvo s utajeným dychom sleduje, ako dokáže uhýbať útokom rozdráždeného zvieraťa. Oceňujú sa železné nervy a presnosť, s akou to toreador robí. Nemý úžas publika prepukne do všeobecného burácania, ak sa niektorý manéver podarí.
V priebehu zápasu vstupujú do arény takzvaný pikadori, ktorý zapichnú býkovi do chrbta niečo ako oštep. Zviera krváca a zúri, až pokiaľ sa neunaví. Postupne mu ubúda síl a jeho odpor ochabuje. Toreador musí vystihnúť správny moment, keď mu udelí ranu z milosti v podobe noža, ktorý mu vrazí pomedzi rebrá priamo do srdca. To ako efektívne to dokáže urobiť je tiež súčasťou jeho umenia. Zábava pokračuje ďalej večer, keď sa býky počas veľkej slávnosti uvaria a skonzumujú.
Jedno predstavenie zväčša pozostáva zo šiestich zápasov, keď traja toreadori bojujú každý s dvoma býkmi. Poradie zápasov a dvojice toreador býk sa losujú predom. Býky sú pre túto zábavu starostlivo chované a vyberané. Na boj sa vyberá iba býk, ktorý nikdy predtým nebojoval, to znamená, že to nemá naučené. Losujú sa aj náhradníci, ak by sa náhodou niektorému býkovi nechcelo bojovať.
Deň pred zápasom je býk uzatvorený v malej tmavej miestnosti, ktorá susedí s arénou. Západku otvoria tesne pred začiatkom zápasu a zviera vypustia úzkou betónovou chodbou rovno do arény v ústrety istej smrti. Viem si predstaviť, že je z toho vyplašené, dezorientované a pochopiteľne zúrivé. Zapamätala som si ešte takú zaujímavosť, že podlaha v aréne je z tvrdého piesku, ktorý sa ťaží neďaleko Rondy. Jeho prednosťou je, že dobre saje a krv sa doňho tým pádom dobre vsiakne.
Ten pocit, keď stojíte v strede arény, je magický. Chápem, že toreadori ho milujú a preto sú ochotní vystavovať sa riziku. V Andalúzii je to jedna z možných ciest ku sláve. Toreadori sú vraj pre svoje umenie zbožňovaní a uctievaní. To preto sa stavajú do stredu kruhu, pred rozvášnený dav a zoči-voči zúrivému býkovi. V Andalúzii to takto robili od nepamäti. Nuž, čo na to povedať? Iný kraj, iný mrav.
Náš druhý deň v Ronde sme začali skorou rannou prechádzkou po terasovitých ružových záhradách. Odmenou za skoré vstávanie nám bol výhľad na majestátny most v tom čase takmer bez turistov. Most spája najstaršie časti mesta, ktoré sú postavené na dvoch skalách. Je hlavným lákadlom pre turistov, ktorý sem prúdia húfne z Costa del Sol, odkiaľ sa Ronda dá urobiť na otočku. Ak sa vám nechce riešiť východ slnka, pozrite si most pri západe. Vtedy sa sfarbí pekne do tmavo oranžova a začne splývať s okolitou krajinou.
Ďalšou zaujímavosťou v Ronde sú zachovalé arabské kúpele z trinásteho storočia. Samozrejme, že už nie sú funkčné, ale vďaka videu, ktoré tam púšťali, sme získali skvelú predstavu o tom, ako to celé fungovalo. Zachovali sa celé miestnosti, niektoré bazény, ako aj oblúkovitá klenba so zdobenými otvormi, cez ktoré unikala nadbytočná para. Arabi mali veľmi dômyselný systém na prívod, ohrievanie a na cirkuláciu vody. Podobný spôsob telesnej očisty a saunovania sa zachoval dodnes a volá sa to wellness.
V Ronde sme si pripísali na účet ešte jeden objav a to víno sherry. Tento anglický nápoj sa v skutočnosti dorába v Andalúzii v okolí mesta Jerez de la Frontera. Štedro a za dobrý peniaz nám ho naliali vo vínnom bare pri moste. Ak sa náhodou ocitnete v Ronde, vrele doporučujem toto charizmatické miesto so skvelým vibe a nápaditými tapas. Vyskúšali sme jednohubky s údenými sardinkami, tuniakom, chorizom, ale chutil nám aj ruský šalát so zemiakmi a majonézou. Na tomto mieste mi znovu zachutilo ťažké červené víno, ktoré som potom pravidelne dopĺňala dezertným sherry. Ako by povedala jedna moja kamarátka: „Jeden sen“.
