Minulý víkend sme navštívili rakúsku oblasť Salzburger Lungau. O tejto oblasti som písala už dávnejšie, ešte niekedy v zime. Vtedy sme navštívili vianočné trhy v Salzburgu a neskôr sme sa vybrali na lyžovačku do blízkeho Obertauern. Povedali sme si, že sa do tohto regiónu ešte musíme vrátiť a preskúmať ho podrobnejšie počas leta. Ale ako všetci vieme, leto býva veľmi krátke a aj tohtoročné zbehlo veľmi rýchlo. Našťastie platí, že čo nestihneš urobiť v lete, urob v babom lete.
Po príchode do Lungau sme sa ubytovali v dedinke Göriach, ktorá sa vyznačovala tým, že ležala na začiatku dlhého údolia Göriachtal v kopcovitom teréne uprostred zelenej prírody. Centrum dediny tvorilo zopár typických vycifrovaných sedliackych domov, ktoré stáli na dne doliny pri rieke. Ostatné usadlosti boli roztrúsené po okolitých vŕškoch v malinkých trsoch. K domčekom viedli úzke asfaltové cesty. Občas po nich prešlo nejaké to auto alebo aj skupinka kráv vedená pastierom. Schválne ich nenazvem stádom, pretože pod týmto pojmom si predstavujem desiatky kusov dobytka. V Göriachu išlo skôr o menšie chovy, o ktoré sa starali bežní obyvatelia a nie zamestnanci družstiev.
Miestne domy boli umne postavené tak, aby sa pod jednu strechu zmestili obytná časť aj stajňa. Vpredu zvykla byť obytná zóna, ktorá cez prechodovú miestnosť plynule prechádzala do stajne v zadnej časti domu. Pre gazdu to bolo veľmi praktické, nakoľko sa rýchlo dostal ku kravičkám a ani si pritom neušpinil topánky. Mohol skočiť z papúč rovno do gumákov, tak ako sme to urobili aj my, keď sme sa boli pozrieť na práve narodené teliatko.
Inak, len čo nás naši hostitelia ubytovali, vrazila nám do nosa prenikavá vôňa smotany. Povedala by som, že to bol až zápach. Neznalcovi ako som ja to skôr smrdelo a rýchlo som zatvorila všetky okná a dvere do našej izby. Môj dojem vylepšilo až domáce maslo, ktoré som si natrela na čerstvé pečivo v nadchádzajúci deň na raňajky. Chutilo mi úžasne. Bolo žltšie ako to z obchodu, malo v sebe drobné bublinky a v chuti som cítila čerstvú zelenú trávu, ktorú tie strakaté zvieratá spásajú celé dni. Aby toho nebolo málo, všetko som zaliala dvoma pohármi čerstvého domáceho mlieka.
Našimi hostiteľmi boli bežní Rakúšania, rodina s tromi deťmi. V dome bývali aj starí rodičia. Dve voľné izby ponúkali na Booking.com. Zadnú časť domu obývali už spomínané kravičky, ktorých sme narýchlo narátali dvanásť, plus štyri teliatka z toho jedno novonarodené. Z našej izby na prvom poschodí sme mali neopakovateľný výhľad na okolité kopce. Bolo to priam gýčové, pretože z postele sme dovideli až na pohorie Hohe Tauern. V hodnotení sme tomuto ubytovaniu pridelili 9,6 bodov z 10. Tých 0,4 bodu sme stiahli iba preto, aby naše hodnotenie vyzeralo dôveryhodne.
Jesenná melanchólia sa rýchlo rozplynula. Nové balenie celaskonu, ktoré som si kúpila ako prevenciu, mi pravdepodobne bude zbytočné. Chladné rána mi už nelezú pod kožu a na skracujúce sa dni kašlem. Jesenná príroda je liekom na všetky neduhy. Má svoje neopakovateľné čaro a aj kopa listov na chodníkoch v mestách vie byť čarovná. Nehovoriac o lese hrajúcom všetkými farbami ohňa.
Po raňajkách sme nakopli vlastné nohy a poďho na túru do doliny Göriachtal za jazerami Landwierseen. Dvojhodinová túra do kopca sa normálne považuje za krátku, ale telesnú schránku zvyknutú na kancelársku stoličku dokáže pekne prevetrať. Bolo to však príjemné, osviežujúce, v telách sa nám začali prebúdzať nepoužívané svaly, pľúca zväčšili svoj objem, aby stačili prijímať kyslík potrebný na pohyb do kopca. Cítila som, ako sa mi vracia život do zmľandraveného tela, sila do svalov a tak silno som lapala po dychu, že sa mi určite zväčšil aj objem hrudníka. Malo to jednoducho samé pozitíva.
Horská chata hore pri jazerách bola už zatvorená. Nemohli sme si kúpiť teplú polievku, takže som sa musela uspokojiť s keksíkom Mila a čajom z termosky. Po prestávke sme prešli zopár minút k jazerám, kde sme si dali ďalšiu prestávku. Nechcelo sa nám príliš rýchlo vracať dolu do civilizácie, oveľa príjemnejšie bolo kochať sa výhľadmi na okolité končiare a sledovať ich odraz na sčerenej hladine vysokohorského plesa.
Cesta dolu nám trvala o čosi kratšie a dala zabrať hlavne kolenám a svalom na lýtkach. Počas celej túry sme nikoho nestretli, čiže sme mali celé jedno alpské údolie iba pre seba. Dole sme sa ešte pristavili v malebnej chatovej osade, ktorú tvorilo niekoľko drobných drevených chatiek. Jedna z nich, Hansalhütte, ponúkala občerstvenie a tak sme neváhali a túto lákavú ponuku využili.
Po túre sme si ešte odbehli autom hore do Obertauern. Z celého miesta sme zostali rozčarovaní a zmätení, pretože zo zimy sme si ho pamätali celkom ináč. Ako pulzujúce mesto, plné lyžiarov, hlučné a rozjarené. Logicky sme čakali niečo podobné aj teraz, ale natrafili sme na absolútny opak. Stredisko zívalo prázdnotou, hotely boli pozatvárané, obchody tiež a nebol v nich ešte žiadny tovar. Bolo to preto, že oficiálna letná sezóna skončila už začiatkom septembra. V októbri väčšina hotelov zatvárala kvôli údržbe a príprave na zimnú sezónu. Prekvapilo nás to, pretože na slovenských horách trvá letná sezóna až do dušičiek.
Na druhý deň sme sa rozhodli pre požičanie e-bike. Dlho som bola proti tejto vychytávke, ale teraz si ju neviem vynachváliť. Keď som si ho prvýkrát požičala, prešla som za necelé tri hodiny až 40 km, navyše do kopca. To rozhodlo, že v horskom teréne sa budem pohybovať jedine za pomoci takýchto moderných technológií. Baví ma mať radosť z pohybu, vyštverať sa do kopca s úsmevom na tvári, unaviť sa a zašportovať si primerane mojím schopnostiam. Určite je treba posúvať svoje hranice a myslím si, že toto je správna cesta ako s bicyklovaním začať, byť bez stresu a ešte sa aj postupne zlepšovať.
Požičanie bicykla stojí okolo 30 €, záleží to od typu bicykla. V oblasti funguje viacero požičovní, oplatí sa popýtať v infocentre alebo pozrieť na webe. V lete je dobrý nápad rezervovať si ho vopred. Požičanie bežného bicykla je za polovičnú cenu, ale pre netrénovaného cyklistu to bude znamenať aj polovičný počet prejdených kilometrov. Netreba zabúdať, že v Alpách sú vyššie kopce a hlbšie údolia ako u nás a neskúseného cyklistu to môže prekvapiť. Viem o čom hovorím, pretože párkrát som už absolvovala cyklotúru, z ktorej si pamätám iba drinu pri tlačení bicykla do kopca. Pri e-bike sa mi to nestalo, bola to naozaj zábava.
Na cyklotúre sme prešli historickým centrom Mautendorf až k hradu. Nešli sme dnu, nechcelo sa nám prerušovať jazdu, radšej sme sa ponáhľali do údolia Weisßpriachtal. Cestou sme minuli dedinu s rovnakým menom a po dlhej ceste údolím sme dorazili k chate Diktlerhütte, kde sme si dali pivko. Rýchlo sme znovu vysadli do sedla a začali sme stúpať k chate Granglerhütte, popri ktorej sme pokračovali ďalej až k Wirbitschsee. Terén sa poriadne vyostril a nám sa naskytla možnosť vyskúšať možnosti nášho bicykla. Z eco módu, čo je prvý stupeň, sme museli preradiť až na najvyšší tretí stupeň. V danej chvíli som už reálne cítila, že bez pomoci elektriky by som kopec s takýmto stúpaním nevyšla.
Hoci sme si poriadne zamakali, došli sme do cieľa k jazeru a k salašu, ktorý bol bohužiaľ zatvorený. Využíva sa iba v lete. V tomto období boli už kravičky na nižších pasienkoch. Chvíľu sme sa opaľovali a potom sme sa so strachom v očiach pustili zjazdiť kopec. Týkalo sa to hlavne mňa, zjazdy mi veľmi nejdú, ale prežila som a odmenou mi bol tradičný pokrm Kaiserschmarrn v Granglerhütte. Toto jedlo som poznala z vianočných trhov v Salzburgu, kam sa mimochodom určite oplatí zbehnúť. Predstavte si palacinkové halušky, posypané cukrom, premiešané s orechmi a poliate jablkovou omáčkou. Pre sladkastú vôňu, ktorá s jedlom prišla, by som mohla vraždiť.
Porcia nám hravo stačila pre dvoch. Ako sme sedeli na terase, pomaly zašlo slnko a citeľne sa ochladilo. Nezostávalo nám nič iné, iba s plným bruchom nabrať návratový kurz do Mariapfarr. Cestou mi krehli ruky na riadidlách, z čoho som sa poučila a nabudúce si pribalím rukavice.
