Livigno je v prvom rade lyžiarske stredisko. Aj keď človek na to môže pri iných rozptýleniach, ktoré ponúka ľahko zabudnúť. Množstvo návštevníkov zmámených talianskym dolce far niente sa sem opakovane vracia. Ich hlavnou motiváciou nie je iba lyžovanie, ale aj nízke ceny v obchodoch a fantastická atmosféra après-ski.
Turistický priemysel tu v zimnom období šľape na plné obrátky. O pokoji, kľude či samotárstve nemôže byť ani reči a to je presne to pravé orechové. Livigno nie je ospalá alpská dedina, kde už žijú iba postarší ľudia, ale šťavnatý zimný rezort. Každý týždeň sa tu zíde zmeska Európanov zo západného aj východného konca.
Deň v Livigno sme začínali skoro ráno. Mať počas dovolenky nastavený budík na rovnakú rannú hodinu ako počas pracovného týždňa je kruté, ale stojí to zato. Bývali sme v apartmáne bez stravy, takže sme sa každé ráno prešli do supermarketu pre čerstvé pečivo, nový druh prosciutto a syra, aký sme ešte nemali. Ovsené vločky z domu tak zostali nedotknuté, rovnako ako jogurty a ovocie. Predsavzatia ohľadne zdravého stravovania bez múky, mäsa alebo tučného syra bolo lepšie nechať doma.
Pred deviatou sme už stepovali na zastávke miestneho skibusu, ktorý zároveň fungoval aj ako mestská doprava a so skipasom bol zadarmo. Štyri línie brázdili celé mesto a jednoducho nás za zopár minút dopravili na zjazdovku. Skibusy boli spoľahlivé, jazdili načas a relatívne často až do ôsmej do večera.
Lyžiarska ponuka
Livigno leží v údolí v úctyhodnej nadmorskej výške 1800 m.n.m. Okolité svahy sú popretkávané zjazdovkami, pričom najvyšie položené ležia vo výške 3.000 m.n.m. Nadmorská výška je zárukou dobrej lyžovačky a kvalitného snehu. Lyžiarsky je rozdelené na dve vzájomne neprepojené časti Carousello a Mottolino. Mali sme šťastie na šesť slnečných dní po sebe. Bolo zaujímavé pozorovať cestu slnka po oblohe a prispôsobovať mu lyžiarsky itinerár. Ranné vtáčatá urobili najlepšie, ak vykrojili prvé oblúky na Carousello, ktorého svahy sa kúpali v slnečných lúčoch už od ôsmej. Vytrvalci si zase mohli užiť dlhé tiene a plazivé lúče zapadajúceho slnka oproti svahoch Mottolina.
Zjazdovky po obidvoch stranách údolia boli kvalitne udržiavané. Ponuka pokrývala všetky stupne náročnosti, od svahov pre začiatočníkov a deti až po čierne padáky. Spolu 74 km zjazdoviek. Služby ako požičovňu lyží alebo lyžiarsku školu nikdy nevyužívame, ale videli sme ich neúrekom.
Teplota sa po celý čas držala pod nulou vďaka čomu bol sneh na zjazdovkách veľmi kvalitný. Zjazdovky boli každý deň dokonale upravené.
Radíme sa medzi náročných lyžiarov, preto poviem, že sme našli aj nejaké nevýhody. V prvom rade, 80 km zjazdoviek, ktorými sa Livigno hrdí, na týždeň nestačí. Mali sme ich zbehané za dva dni. Zobrali sme to ako fakt, začali sme lyžovať pomalšie a tráviť viac času v štýlových horských chatách pri bombardine, slávnom to nápoji z talianskych svahov.
Výlet do Bormio alebo do St. Moritz v cene skipasu
Za zmienku stojí aj to, že v rámci platného skipasu Alta Valtellina sa dá podniknúť výlet autom do Bormio a lyžovať jeden alebo viac dní tam. Z Livigna do Bormio je krásna cesta cez hory, ktorá sama o sebe stojí za to.
S platným skipasom z Livigno dostanete 50% zľavu na skipas vo švajčiarskom St. Moritz, ktorý je vzdialený iba 60km. Cesta vedie cez tunel a hory, takže treba rátať dve hodiny. St. Moritz je fantastický aj na výlet počas voľného dňa. Oplýva luxusom ale aj históriou, ktoré človek na horách neočakáva a prekvapia ho.
Raj pre freeriderov
Za dobrých snehových podmienok je Livigno vyhľadávané freeridermi, čo bol aj náš zámer, ale počasie nám v tomto smere neprialo. Ako na potvoru nám šesť dní vkuse svietilo slnko, z čoho bolo 99% prítomných lyžiarov právom vo vytržení. Nám freeriderom zostali iba nenaplnené sny o hebkom prašane a čerstvej snehovej perinke.
Alpské jedlo a pitie
K lyžovaniu určite patrí aj zastávka v typickej horskej chate a ochutnávanie miestnych špecialít. K tradičným špecialitám patrí nápoj bombardino alebo talianske cestoviny.
Najlepšie bombardino mali v La Tea di Cip a Ciop na strane Carousello. Doniesli nám plný hrnček s kopcom šľahačky. Reštauráciu La Tea di Cip a Ciop, učupenú a zašitú v kŕdli drevených horských chatiek našli iba odhodlaní vytrvalci, ale kto ju raz objavil, už inde nešiel. Okrem najlepšieho bombardina odporúčam caffé correto alla sambucca, čo je espresso s anízovým likérom. Takisto, ak na jablkovú štrúdľu, tak sem. Bežné jedlá ako cestoviny a mäso tu boli tiež výborné a navyše boli za prijateľné ceny, o čosi nižšie, ako v hlavných vývarovniach s táckovým systémom, kde sa stravovali lyžiarske masy. Nepáči sa mi, že „táckarne“ si razia cestu aj na slovenské svahy, pritom nikdy nebudú mať také čaro, ako tradičné horské chaty, ktoré si už kadečo pamätajú.
Na Mottoline sme nevynechali kráľovstvo horskej kulinárie a zábavy Camanel di Planon. Vyskúšali sme ich à la carte reštauráciu Pasta House. Názov mala síce anglický, ale cestoviny boli pekne talianske. Mám dva tipy. Tradičné cestoviny z tejto oblasti Pizzoccheri della Valtellina. Sú to tmavé cestoviny z celozrnnej pohánkovej múky s kelom, zemiakmi, bielym syrom fontina, šalviou a maslom. Druhý tip sú cestoviny, ktoré sme síce neochutnali, ale priniesli ich niekomu pri vedľajšom stole. Tuším to boli špagety s dvoma krikľavo červenými krevetami obrími. Nepatrím medzi milovníkov morských príšer, ale tieto vyzerali luxusne.
Pri reštauráciách ešte zostanem. Osobité čaro mal podnik Bait da Ghet v centre Livigna. Večer sa pred jeho bránami hadil rad mlsných zvedavcov. Aby sme sa mohli hadiť aj my, najprv sme sa museli pretlačiť k baru a získať poradové číslo a s ním sme sa potom zaradili na koniec radu, v ktorom bolo veselo. Barman nalieval čakajúcim zadarmo. Čo viac potrebovali Slovák, Rus alebo Poliak ku šťastiu? Pohár Aperol spritz alebo aj dva potešili a skrátili čas čakania na voľný stôl. Hodili sme sa do reči s rodinou z Dánska. Bolo pre mňa novinkou, že Dáni lyžujú.
Čo sa týka reštaurácie, podávali tu výbornú pizzu, pre ktorú sa sem oplatilo prísť. Keď sme boli v polovici večere, zhasli sa svetlá a miestnosť rozžiarili tortové sviečky. Hlasným Happy Birthday to you sme spoločne zagratulovali neznámej návštevníčke, ktorú to veľmi dojalo. A nás potešila talianska bezprostrednosť. Inak sme tam sedeli ako sardinky v konzerve a zariadenie reštaurácie si už tiež čo to pamätá. Celé to malo charakter.
A čo večer po lyžovačke?
Večer sme najradšej trávili prechádzkami v meste. Bývali sme blízko centra, čo bola určite veľká výhoda. Hlavná ulicu sme ani celú neprešli, je dlhá zopár kilometrov a cestou sme natrafili na veľa nástrah v podobe obchodov, barov a reštaurácií. Okrem toho sme obdivovali tradičné alpské domy, ktoré boli v Livigno iné, ako na iných miestach v Taliansku alebo v rakúskych Alpách. Boli to špecifické drevené stavby, väčšinou s modernou murovanou prístavbou. Domy boli jemne zdobené a drevo vyzeralo veľmi staré. Nové drevenice vyzerajú prosto ináč.
Večer bol fajn aj na návštevu wellnessu. Kto ho nemal na hoteli, mohol navštíviť centrum Aquagranda. V čase našej návštevy bola v rekonštrukcii saunová časť. Myslím si, že keď ju otvoria, bude tam všetko nové, čisté a voňavé. Určite dobrý tip na príjemný večer uprostred týždenného lyžiarskeho maratónu.
Viackrát sme zašli aj na drink do Bivio. Bolo to na námestí, ktoré sa tvárilo ako hlavné, ale možno to bolo iba vďaka tejto reštaurácii, baru, diskotéke a hotelu v jednom. Bivio ožíval po zotmení vďaka kotlu vareného vína, ktoré návštevníci, poniektorí ešte v lyžiarkach, sŕkali z plastových pohárov túliac sa k sebe uprostred námestia. Dídžej hral overené odrhovačky, ľudia si hmkali známe tóny a naznačovali tanečné pohyby.
V Livigno sa dalo tráviť veľa času vonku, medzi ľuďmi. Možno boli takí priateľskí aj preto, že si sem prišli oddýchnuť, vzdialiť sa od stresu, práce a svoje urobili aj relatívne nízke ceny za nápoje.
Bezcolná zóna
Livigno malo už za Rakúsko-Uhorska špeciálny status. Vzhľadom na jeho izolovanosť a nehostinné prírodné podmienky museli byť jeho obyvatelia nejakým spôsobom motivovaní, aby tam zostali žiť. Bolo im udelené právo neplatiť dane. Zrejme to v tom čase bolo jedno, ledva dokázali prežiť, nieto ešte vyprodukovať nejaké nadbytky. Boli chudobní, nemali by z čoho platiť. Tak ich nechali tak. Mnohí sa živili aj nie celkom legálnym pašovaním tovaru cez hory. Bol to drsný život.
Dnes je to ináč. Livigno zostalo bezcolnou zónou a preto je tu tovar lacnejší. Prekvitajú obchody s alkoholom, ktoré sa striedajú s parfumériami. Ponuka tovarov je podobná ako v tranzitných zónach na letiskách. Alkohol, parfumy, kozmetika, talianske odevné značky, kožušiny, topánky a obchody so športovým vybavením. Raj pre shopoholikov a príjemné rozptýlenie pre ostatných. Bolo veľmi ťažké vyhnúť sa prievanu v peňaženke.
Aké ubytovanie je dobré?
Také, ktoré je blízko zjazdovky alebo blízko skibusu, čo je 99% ubytovaní. Nám sa veľmi páčilo, že sme navyše bývali blízko centra. V meste sme boli naozaj každý deň a stále nás to bavilo. Livigno nie je iba o lyžovaní ale aj o spoločenskom živote a zábave.
Apartmán sme si našli jednoducho cez booking.com. Väčšina ubytovaní bola nastavená na týždenné turnusy, asi by bol problém nájsť niečo na kratšie obdobie a cestovať tak ďaleko na kratšie ako týždeň by aj tak nedávalo zmysel.
Okrem apartmánov sú v ponuke aj hotely, ktoré väčšinou ponúkajú polopenziu a wellness. Nemuselo by to byť zlé, stále môžete testovať miestne špeciality na obed a na pohárik po večeri sa tiež dá vybehnúť. A nákupy sa stíhajú pred večerou. V Livigno sa človek nenudí, skôr má problém napratať všetky aktivity do obmedzeného času. Ak bývate blízko centra, leňošenie na izbe vám určite nehrozí.
Dúfam, že som Vás aspoň trošku navnadila na lyžovačku. Hocikde. Dajte vedieť :) Zima ešte nekončí.
