Celý aktívny život ostrova sa sústreďuje do prístavu, ktorý býva rušný najmä v čase, keď pripláva katamarán s hŕbou turistov alebo nákladná loď.
Ozdobou ostrova je jedna z najkrajších pláži na svete - Anse Source d´Argent. Objavovanie najúžasnejších pláží je na Seychelách prakticky na dennom poriadku.
Ďalšou raritou je miestna doprava, ktorú tvoria z veľkej časti bicykle. Je to pohodlné a veľmi efektívne, keďže La Digue meria menej ako 4 km ako na dĺžku tak aj na šírku. Na ostrove žije iba okolo 2 000 stálych obyvateľov.
(deň 7)
Príchod na La Digue nám pripomínal príchod na indonézske ostrovy Gili Islands blízko Bali, kto ich pozná, bude vedieť.
La Digue bol oproti najnavštevovanejšiemu seychelskému ostrovu Mahé, kde sme boli na začiatku našej cesty, ako malá dedinka oproti veľkomestu. Precízne zvolená trasa našej dovolenky v smere Mahé – Praslin – La Digue sa ukázala ako vynikajúca voľba. Prechádzali sme z rušného prostredia k čoraz pokojnejšiemu. Na La Digue sme sa ocitli uprostred prírody, ktorá mala silnú moc zahnať aj posledné zvyšky pochmúrnych myšlienok, ktoré sme si v našich hlavách priniesli ešte z domu. Terapia exotikou zaberala v plnej miere a my sme si ju plnými dúškami vychutnávali.
Plavba trajektom z Praslinu nám trvala iba 15 minút. Ostrovy boli tak blízko seba, že z jedného dovidieť na druhý. V prístave sme naložili na plecia batohy a vydali sme sa na prechádzku k nášmu ubytovaniu. Popri nás frčali na bicykloch návštevníci, ktorí sem prišli iba na jednodenný výlet. Bicykle si požičali priamo v prístave a smerovali rovno na už spomínanú top pláž Anse Source d´Argent. V súvislosti s bicyklami sme videli kadečo. Napríklad jeden miestny domorodec si za ním ťahal vlečku plnú rýb. Viem si predstaviť, že ak by sme boli doma, určite by si na nej viezol klobásy, pretože sa blížila Veľká noc.
Všade na Seychelách nás ubytovali už doobeda a ani na La Digue to nebol žiadny problém. Mali sme zarezervovanú izbu v Rising Sun Guesthouse. Keď sme prišli, bola už pripravená. A hoci nebola najkrajšia, akú sme na Seychelách obývali, paradoxne sme ju mali najradšej. Poskytovala nám najväčšiu voľnosť. Vchádzalo sa do nej z terasy, ktorá bola otočená do rozkvitnutej záhrady. Väčšinu dňa sme síce trávili na potulkách po ostrove, ale ak nám to denný program dovolil, užívali sme si posedenia na terase a popíjanie kávy.
La Digue, to bola sloboda. Najviac spĺňal požiadavky na nezávislé cestovanie. Na ostrove bolo iba zopár malých tichých boutique hotelov, a oveľa častejšie ako na predošlých ostrovoch sme tam videli apartmány na prenájom. Turisti sa bežne stravovali v nezávislých reštauráciách, ktoré neboli súčasťou hotelových komplexov. Kto si chcel variť, mohol, obchody boli dobre zásobené. My sme si počas nášho pobytu na tomto mieste zvolili polopenziu, aby sme ochutnali aj čo to z miestnej kuchyne. Navnadili nás skvelé referencie, ktoré mala reštaurácia nášho hotela na internete.
Len čo sme sa ubytovali, nevedeli sme sa už dočkať, kedy vyskočíme na bicykle a vyrazíme krížom-krážom po ostrove. Zapožičiavali ich aj v našom hoteli za 100 SCR/ 7 EUR/ deň. Dostala som zachovalý a dobre udržiavaný mestský bicykel, na ktorom som jazdila á la Julia Roberts v Jedz, modli sa a miluj.
Cesty na La Digue boli asfaltové, betónové alebo vydláždené, jedným slovom, spevnené. Boli iba dve, čiže sa nedalo zablúdiť. Jedna lemovala západné pobrežie a druhá prechádzala vnútrom ostrova na východné pobrežie.
Vďaka bicyklom nie je na La Digue žiadny problém s dopravou. Autobusy tam nepotrebujú, pretože ostrov je veľmi malý. Turistov občas prevážajú na podobných elektromobiloch, ako vídať na golfových ihriskách. Na ostrove je iba limitovaný počet áut.
Anse Source d´Argent.
Bicyklami sme si to namierili priamo na najkrajšiu pláž Anse Source d´Argent. Názov vo voľnom preklade znamená strieborná pláž. Pátrala som, ale nepodarilo sa mi nikde zistiť, odkiaľ názov pochádza. Príchod k pláži viedol cez historicky významný areál L´Union Estate, v ktorom sa platilo vstupné 100 SCR/ 7 EUR. Kedysi tu bola továreň na spracovanie kokosových orechov a na extrahovanie kokosového oleja, ktorý bol v tých časoch hlavným vývozným artiklom. Zo starých čias sa zachoval aj kreolský cintorín a jeden historický dom. Tuším tam teraz bolo múzeum. V areáli chovali obrovské korytnačky, ktoré boli magnetom na turistov. Všetci sa pri nich zastavovali a kŕmili ich pripravenými vetvičkami so zeleným lístím. Cesta na pláž ďalej prechádzala cez udržiavanú vanilkovú plantáž a bylinkovú záhradu. Na jej konci značili desiatky úhľadne zoradených bicyklov vstup na pláž.
Anse Source d´Argent bola nádherná. Mala výnimočný svojský charakter, ťažko nájsť niekde niečo podobné. Hovorila som si, že netreba mať veľké očakávania, aby sme neboli sklamaní, ale nesklamala nás. Nebol to bežný pás piesku, skôr si predstavte pobrežie s monolitickými žulovými kameňmi, ktoré príroda rozhádzala po brehu a nasadila pomedzi nich palmy.
Našli sme si miesto v tieni. Keď sme si rozložili osušky, vybrala som sa do plážového baru so zámerom ochutnať piña coladu. Nemohla som predvídať prekvapenie, ktoré tam na mňa čakalo. Piña colada síce bola čerstvá, ale nebol v nej žiadny ľad. Sladkastá a teplá chutila strašne zvláštne, možno až odporne. Išla som ju teda reklamovať, ale odpoveďou boli iba pokrčené plecia predavača a pohľad smerujúci na plastový box. Pochopila som, že o piatej poobede bol ľad dávno roztopený a ja som sa musela uspokojiť s tým, čo bolo.
Inak, aj toto sú typické Seychely. Nie raz som mala pocit, že brali strašné peniaze, ale nedoťahovali veci do konca, akoby nedbali na detaily. Niekde som čítala, že na Seychelách, ak ste bohatý a ubytujete sa v super luxusnom rezorte, váš osobný čašník s dvomi pomocníkmi vám síce naservírujú jedlo na zlatom podnose, všetko top, ale zabudnú sa vás opýtať na to najdôležitejšie, či vám chutí a či je všetko v poriadku? Jednoducho im to nedocvakne. Myslím si, že Seychelčania nemajú pohostinnosť v DNA ako napríklad my, Slováci. Dosť na to kašlú. Z našej skúsenosti môžem povedať, že neboli ani zvlášť priateľskí, skôr odmeraní.
Večera
Večer nás v hoteli čakala večera. Varila staršia pani, asi babička z rodinného hotela, čo bolo zárukou kvality. Základ jej kuchyne tvorili kreolské jedlá, čiže ryba a plody mora na všetky spôsoby. Postupne počas troch večerov nám naservírovala rybu v paradajkovej omáčke, rybu v kari omáčke a tuniaka v zeleninovej omáčke. Raz sme mali aj pečenú, asi tak desaťkilovú rybu. Najmenej ma potešilo octopus curry, s ktorým som mala zlé skúsenosti na Prasline. Ako príloha sa podávala ryža, pečené baklažány, sladkastá cuketa alebo kapustový šalát s kokosom. Všetko chutilo výborne aj preto, že v jedle prevažovali lokálne suroviny.
Raz sme dokonca zažili romantickú večeru pri sviečkach. Na ostrove vypadla elektrina, ktorá je privádzaná káblom po dne mora z Praslinu, kde ju vyrábajú dieselové generátory. Najprv nám doniesli spomínané sviečky a potom všetci niekam telefonovali, ale prúd už aj tak v ten večer nenaskočil.
Bežno o deviatej večer alebo aj skôr sa ostrov ponoril nielen do tmy ale aj do absolútneho ticha. O to hlasnejšie k nám doliehali reggae tóny, keď niekto prešiel na bicykli popred náš balkón. To si miestni chlapci užívali jazdu s reproduktormi v bicyklovom košíku. Niektorí mali na hlavách rasta čiapky.
Ako plynie deň
Rozmýšľala som, že podobné ticho bývalo aj poobede, keď bola horúčava neznesiteľná. Seychelčania v tom čase znížili svoju aktivitu na minimum a odobrali sa na siestu do tieňa. Tí, čo boli v práci, aj tak nič nerobili, alebo robili iba nevyhnutné minimum. Ak sme cez obed od niekoho niečo chceli, museli sme sa pripraviť na pomalú a nie veľmi priateľskú spätnú väzbu. Najprv sme im to mali za zlé, ale potom sme to pochopili. Aj mne sa stalo, že mi na obed prestalo chutiť jesť, jedla som iba ak ovocie alebo nejaké ľahké jedlá v malých porciách. Nedali sa mi robiť rýchle pohyby alebo presuny, prišlo mi mdlo, nevoľno, akoby na omdletie, pobolieval ma žalúdok. Pominulo to, iba keď som znížila aktivitu, alebo až k večeru, keď sa ochladilo. Pila a jedla som dosť, takže slabosť som mala určite iba z tepla.
Okolo 16-tej sa už citeľne ochladilo a ako zapadalo slnko, bolo to absolútne v pohode. Ľudia skončili v práci, znovu vyšli do ulíc a robili nákupy v supermarketoch. Rybári vyložili na pulty svoj denný úlovok a predávali ho kuchárom z reštaurácií alebo ženám z domácností. Videli sme, ako v prístave vykladali tovar z nákladnej lode. Ak by tá loď mala plafón, tak by som povedala, že bola naložená až po plafón a ešte viac. Na vrchu trónil mraziaci box Algida, zapojený do zástrčky. Logistiku mrazených potravín mali teda v malíčku.
Aj na Seychelách chodili chlapi v podvečer „akože do krčmy“. Kúpili si pivo v supermarkete a zalezení pod palmami popíjali a debatovali. Dobrým spoločníkom im bol aj lokálny Takamaka Rum. My sme ho ochutnali až doma, pretože prvýkrát sme si ho kúpili až v duty-free obchode na letisku pri odchode. Na mieste bolo tak horúco, že sme konzumovali skôr ľahké pivo, tvrdý alkohol nám akosi nechutil. Doma sme zistili, že to bola chyba, pretože rum je výborný. Jedná sa o naozaj lahodnú exotickú pálenku, jemnú po vanilke a kokose, šarmantne dochutenú škoricou a ananásom.
Okolo ôsmej večer znovu všetko stíchlo a dedina sa ponorila do čierno čiernej tmy, ktorá by sa dala krájať. Pouličné osvetlenie tam nepoznali. Vôbec nám to nevadilo, pôsobilo to na nás upokojujúco. Vedeli sme, tak isto, ako to vedia miestni, že všetko, čo chceme urobiť, musíme stihnúť cez deň. Večer bol vyhradený na relax, spomalenie a oddych. Seychelčania nezostávajú hore dlho do noci. Čo sa nestihne jeden deň, urobí sa na ďalší alebo aj neurobí.
Uvedomila som si, že priemerný človek na Seychelách pracuje tak naozaj, naplno, asi len dve hodiny denne a to ráno od siedmej do deviatej, pokiaľ ešte nie je horúco. Či je to dobré alebo zlé, to si musí odpovedať každý sám za seba.
(deň 8)
Tento deň sme strávili na výlete plavbou katamaránom, ale o tom bude samostatný článok.
(deň 9)
Ráno sme sa ešte vrátili na pláž Anse Source d´Argent, kde nás oproti našej poslednej návšteve čakali veľké prekvapenia. Najprv sme boli svedkami troch svadieb. Dúfam, že mi hlavní aktéri odpustia, ak uverejním ich fotku. Síce ich nepoznám, ale aj tak im prajem všetko len to najlepšie na ich spoločnej ceste životom.
Keď sme sa nabažili špehovania sobášov, išli sme preskúmať, čo s plážou urobil jeden bežný prírodný jav - odliv. Ten práve vrcholil a pláž pod jeho vplyvom celkom zmenilo charakter. Tam, kde bola včera voda po prsia, teraz nesiahala ani po kolená. Žulové balvany boli o to väčšie, nabrali priam obrie rozmery a týčili sa vysoko do neba. Človek sa pri nich cítil malý, nepodstatný. Mohli sme si ich obzerať priamo z vody, nie iba z brehu. Dokonca sme sa predierali cez štrbiny medzi jednotlivými monolitmi, akoby sme boli v nejakej morskej jaskyni. Bol tam príjemný tieň, ale vzduch bol dusný, vlhký a slaný.
Prešli sme sa po dne mora až na najjužnejší cíp ostrova, kam sa vlastne nedalo dostať po súši. Trvalo nám to asi pol hodiny a nafotili sme pritom kopec fotiek. Bol to celkom nový zážitok. Zistili sme, že pláž má viacero tvárí, ktoré bolo krásne objavovať.
Anse Major
(poobede)
Cestou na túto pláž sme si trošku zašportovali jazdou na bicykli do kopca a dolu kopcom. Nebolo to nič hrozné, dali sme to asi za 20 minút. Cesta viedla vnútrozemím ostrova, popri pekných malých hoteloch a domoch domácich a nakoniec prechádzala palmovým pralesom. Minuli sme predajne s čerstvými džúsmi a kaviareň. Mala som dobre sprevodovaný bicykel, takže som to utiahla, aj keď poniektorí tlačili. Bola som na seba hrdá, ako som to šikovne zvládla. Ako bonus nás osprchoval letný dážď.
Anse Major by som vyhlásila za najzábavnejšiu pláž na Seychelách. Konečne sa niekde dalo šantiť vo vlnách, ktoré vyzerali za prílivu strašidelne, ale v konečnom dôsledku boli v pohode, iba bolo treba dávať pozor a vedieť plávať.
Nevýhodou bolo asi len to, že tam nebol tieň. V jednej chvíli sme sa museli odobrať do bufetu, pretože horúčava bola neznesiteľná. Slnko bolo také silné, že som nevedela otvoriť oči, pokiaľ som si nedala slnečné okuliare. Bežne okuliare nenosím a vydržím veľa, ale toto sa naozaj nedalo. K večeru sa zamračilo a na oblohe sa objavila dvojitá dúha. Takto sa nám v posledný deň výletu podarilo urobiť zopár výnimočných záberov.
Čo sme už nestihli, bolo preskúmať chodník, ktorý viedol na severnejšie pláže Petit Anse a Anse Cocos. Možno nabudúce, keď sa jedného dňa vrátime.
Praktické info:
Let: Ethiopian Airlines, 529 EUR, Viedeň – Addis Abeba (6h 10m), Addis Abeba – Mahé (Seychelles) (3h 51min), kúpené jednoducho cez pelipecky.sk, žiadna veda
Ubytovanie: Rising Sun Guesthouse http://booking.com/cd038075e7df6e382
Doprava Praslin – La Digue: katamarán https://www.seychellesbookings.com/
Horúce tipy:
Prechádzka po Ansé Source d´Argent počas odlivu, po morskom dne na najjužnejší cíp ostrova.
Pozorovanie svadobného obradu na Ansé Source d´Argent.
Šantenie vo vlnách na Ansé Major počas prílivu.
Požičať si bicykel a preskúmať pláže západného pobrežia pri západe slnka.
Výlet katamaránom Oplezir, ktorý predáva cestovná kancelária Creole.
