...a tým pádom mi začali vypadávať základné veci. A možno som už prišla pripečená. Ktovie, ako to vlastne je.
Začala som sa oddávať miestnym radovánkam. Bola som donútená, pretože 3-hodinová prechádzka po meste ma absolútne vyšťavila. Ani mi tak nevadí slnko, na mňa môže piecť aj sto stupňov, ale znovu tá doprava a ten hluk. I keď aj v tomto sa zlepšujem. Dnes dopoludnia, čerstvá, som dokázala brázdiť centrum Ubudu celých šesť hodín.
Absolvovala som povinné turistické kolečko po hlavných atrakciách. Nič pozoruhodné som nevidela, možno aj preto, že som ani nič pozoruhodné nečakala. Ihneď ráno som navštívila jeden z hlavných turistických pútačov, Opičí park (Monkey forest), kde som stretla najmä pažravé opice a autobus ruských turistov. Potom, ako mi jedna opica ukradla flašu mineráky, som pocítila hlbokú stratu. Rýchlo som odtiaľ ušla, že to rozchodím v malebných ubudských uličkách.
Ubud sa hrdí prívlastkom kultúrne centrum Bali, i keď presnejšie by podľa mňa bolo nákupné centrum. Obchodov a kaviarní je tu určite viac, ako kultúry a sú naozaj dobré. Predávajú ručné výrobky z celého ostrova ako bižutériu, oblečenie, sarongy ale aj veci do bytu a do kuchyne. Predávajú absolútne všetko a veľa veci je dosť originálnych. Škoda len, že nenakupujem. Všetko, čo by som eventuálne nakúpila, by som musela aj odvliecť na chrbte. Už beztak som sa sem vybrala ako pipina s plným batohom zbytočných vecí.
Všimla som si, že toto miesto je plné hipsterov z rôznych končín sveta. Skoro ako Bratislava. I keď tu mi to nevadí.
V jednom hipsterskom podniku som si sadla k raňajkám. Chcela som si dať niečo zdravé, ale super zdravé koktejly zo spiruliny, maca či zeleného jačmeňa som rýchlo preskočila. Podobne dopadli aj bio ovocné džúsy, bio jogurty, bezlepkové chleby a bezpšeničné placky. Tož zlákal ma krásny nezdravý maslový croissant s džemom a kávou, moje najoblúbenejšie raňajky všetkých čias. Croissant bol znamenitý a s čistým svedomím ho môžem označiť za najlepší croissant, aký som kedy jedla. Gratulujem hipsterským pekárom k tomuto počinu.
Ubud je príznačný množstvom moderných kaviarní a kreatívnych reštaurácii a vedela by som si predstaviť, že kulinária by bola cieľom mojej cesty na Bali. Ochutnávaním, porovnávaním a kurzami varenia sa dá stráviť kľudne aj niekoľko dní.
Keďže som sa doobedu narobila, šup ho poobede taxíkom do denných kúpeľov. Tam som zistila, čo tu vlastne všetci tí turisti robia. Kúpele boli vypredané a mne sa ušla iba masáž tváre a kozmetika. Vôbec mi to nevadilo, bolo to skvelé. Milión krémikov, presné pohyby, najjemnejšie ruky malej indonéžanky a šálka čaju ako bodka na záver. Objednala som sa aj nabudúce.
Nakoniec by som sa ešte chcela vrátiť ku včerajšku, pretože to bol doposiaľ najlepší deň môjho výletu. S mojím miestnym a jediným kamarátom, Gustim, sa mi podarilo vypadnúť do prírody. Zobral ma do údolia rieky Ayung (Sungai Ayung Valley). Lopotili sme sa ryžovými poliami a palmovým pralesom po malých chodníčkoch, ktoré používajú dedinčania napríklad vtedy, keď idú po vodu. Alebo ak idú odplašiť pažravé vtáky zo svojho poľa, na ktorom schádza ryža. Striedavo sme stúpali do ryžových polí a znovu klesali dolu k rieke po pomyslených chodníkoch. Lonely Planet doporučuje a popisuje túto prechádzku, ale pravda je taká, že bez lokálneho sprievodcu by bolo veľmi ťažké, ak nie nemožné, nájsť cestu. Nejedná sa o žiadne značené turistické chodníky. Neexistuje súvislý úsek. Je to krásna zelená divočina. Niet sa ani koho opýtať. Za celý deň sme stretli možno päť ľudí, ale ručím za to, že ani jeden nehovoril po anglicky. Najvtipnejšie bolo, keď ma na jednom mieste skasol farmár s vysvetlením, že ak chcem vstúpiť na jeho pozemok, musím zaplatiť. Vedela som, že to robia a pravdu povediac neviem, ako to má byť, či je to správne alebo nesprávne. Ak si na Bali kúpi pozemok cudzinec, ktorých je tu neúrekom, postaví si plot a je vybavené. Nikto na jeho pozemok nevkročí. A tak si miestni farmári povedali, že za svoje pozemky a krásne ryžové polia na nich budú tiež vyberať vstupné. Musela som zaplatiť, alebo preskočiť stokilového pána aj so závorou.
Len čo Gusti zistil, že ma bavia rastlinky a korenia, premenil sa na chodiaci herbár. A ja som sa nestihala čudovať, čo všetko tu rastie vo voľnej prírode. Tak napríklad z nápojov sme našli kavovník a kakaovník. Z koreňov škoricu a zázvor. Z korenín čierne korenie a koriander. Z ovocia ananás, banány, duriany, papáje či mangá. Z byliniek ginko, citrónovú trávu ale aj bylinku, ktorá sa pridáva do krémov na uvoľnenie svalstva. Vonia ako Voltaren.
Cestou sme sa zastavili v dedine, odkiaľ pochádza, na šálku kávy u jeho manželky a vzápätí na ďalšiu na kávovej plantáži, ktorá sa špecializuje na výrobu cibetkovej kávy (Kopi Luwak). Bola som nadšená, pretože som dostala celkom zadarmo ochutnať tuším šestnásť druhov kávy a čajov. Nakoniec ma presvedčili aj na cibetkovú kávu, ktorá už bola za poplatok. Bola som nadšená, pretože som nevedela, že tieto plantáže tu rastú ako huby po daždi, ako dobrá atrakcia pre turistov. Nie všetky to myslia úprimne, nie stále sa jedná o kvalitný prírodný produkt a debatuje sa aj o životných podmienkach cibetiek v klietkach. Neznajúc pomerov, som mala krásny zážitok. Ako turisti často netušíme, čo je za tým všetkým leskom, ktorý zažívame. A keď sa to neskôr niekde dočítame, ľutujeme, že sme toho boli súčasťou.
Na Gustiho som natrafila náhodou v mojom zariadení (Made's Warung v Penestanan), kde poobedúval spolu s jedným francúzskym párom. Tí dvaja ho vychválili do neba, preto som sa odvážila ho vyskúšať. Takto som sa naučila, že doporučenia od iných cestovateľov sú najlepší zdroj informácií na cestách. Často lepší ako sprievodcovská kniha.
Pokračovanie čoskoro...
Odkaz na 1.časť denníka: http://tulakova.blog.sme.sk/c/399165/bali-jet-lag-blues.html
Odkaz na 2.časť denníka: http://tulakova.blog.sme.sk/c/399481/ubud-kulturne-centrum-bali.html
