ktorú Lonely Planet korunovala samými superlatívmi. Pre mňa musí mať pláž okrem krásy aj atmosféru. Musí to tam žiť a to bol presne Selong Blanak. Filipínsky Boracay si drží prvenstvo v kráse, lež indonézsky Selong Blanak ma dostal svojou uvoľnenosťou. Stále tu vládne nezničená hipícka atmosféra. Ihneď po príchode ma obkľúčili plážoví chlapci v tínedžerskom veku s ponukou lekcie surfingu. Striasla som sa ich iba tak, že som si objednala v chatrči na pláži kávu a predstierala som, že ma nič iné nezaujíma. V nestráženej chvíľke som sa presunula na lehátko s dokonalým výhľadom na surfistov. Možnosť skúsiť surfovať nebola nikdy tak blízko, taká dostupná a hmatateľná. Nejako zvlášť som po tom netúžila, ak by áno, už to dávno robím. Bola som skôr zvedavá. Vlastne ma do toho dotlačili dve Španielky, ktoré vycítili, že som nalomená a potrebujem iba nakopnúť. Nestriasla som sa ich, pokiaľ som nesúhlasila s lekciou. Dohodili mi inštruktora aj s celou jeho rodinou. Neskôr som už pobývala iba v ich chatrči, jedla u nich jedlo, pila pivko, kávičku, skrývala sa v tieni. Akosi samo a šťastnou náhodou sa mi vytvorilo surfové zázemie, moje bezpečie na pláži s domácimi. Bola som na Selong Blanak tri dni a zakaždým s nimi.
Hodina surfingu bola prekvapujúco jednoduchšia, ako som predpokladala a silno som sa nasmiala. Hektolitre morskej vody prešli mojím tráviacim a dýchacím systémom a tony piesku som precedila cez plavky. Postavila som sa ihneď na prvýkrát a nechápem, čo je na tom ťažké. Raz, dva, tri kroky a bola som hore.
Bol to skvelý pocit. Jačala som radosťou a rehotala som sa na plné ústa, keď som došla až na pláž. Priam detská radosť premiešaná so zvedavosťou. Všetko som si musela oťukať. Najviac som sa bála práčky a výšky vĺn. Dostala som jednu silnú práčku, ale nič sa mi nestalo. Bolo to v pohode. Zvykla som si aj na to, že mi ide vytrhnúť nohu z kĺbu, ak vlny ťahájú surf, na ktorom práve nestojím alebo neležím. Naučila som sa, že chrbtom k vlne je najhorši možný kotrmelec. Najskôr vyletí do vzduchu zadná časť surfu, predná časť sa zabodne do vody pred vlnu. Potom vystrelí do vzduchu človeka a dielo skazy dokoná surf, ktorý ho nakoniec prikryje a pritom ovalí po hlave. Tento zážitok mi stačil raz, viac si ho neplánujem zopakovať.
Do veľkej vlny sa treba ponoriť. Do malej sa dá pádlovať a zostať na surfe. Ak som si nie istá, radšej zoskočiť, ponoriť sa pod ňu a modliť sa. Na vlnu sa nastupuje z boku a vychádza sa z nej tiež do boku. Pádluje sa popri vlnách, nikdy nie cez nich. To sa ani nedá, človek by sa upádloval k smrti.
Tak ako lyžiari freerideri sleduju výšku snehovej pokrývky a stupeň lavínového nebezpečenstva, aj v surfovaní sa sledujú, ale iné parametre. Hodina prílivu, odlivu, či je veľký alebo malý, výška vĺn, dĺžka surfu, hĺbka vody. Každý surfový spot je iný, funguje v inej časti dňa a preto surfisti stále sedia na motorkách a preháňajú sa z pláže na pláž.
A zaujíma toto vôbec niekoho? Asi nie, už nebudem zaťažovať mojími vedomosťami zo surfingu. Som nová v tomto športe, všetko je nové. Hladina adrenalínu je vysoko.
Veľký zlom bol prechod na novú pláž Gerupuk. Na surfový spot sa dá dostať iba loďkou. Miestni boli veľmi pohotoví, v podstate nebolo cesty späť, hneď ma nakladali. V zálive je päť surfových spotov rôznej obtiažnosti.
Nová pláž rovná sa nová vlna. Keď som ju včera prvý raz zbadala, obchádzali ma mdlôby a súžil ma strach. Inštruktor ma podporil a povzbudil, znovu som sa postavila na prvýkrát, ale bola som tam natiahnutá od strachu ako špageta. O správnom surfovom postoji nebolo ani reči, pud sebazáchovy velil „prežiť“. Bolo som šokovaná z toho, čo to robí, čo robím. Surf bol takých 70 až 80 cm nad vodnou hladinou predo mnou, rútil sa dopredu a zároveň padal dolu. Prirovnala by som to k voľnému pádu. Na lyžiach som zažila niečo podobné, ale nie až také intenzívne. Na lyžiach kontrolujem, koľko si to pustím. Nad surfom zatiaľ nemám vládu, ide si, kam chce a ako rýchlo chce a ja sa len snažím udržať rovnováhu.
Dnes boli vlny o čosi menšie, snažila som sa zatáčať. A naučila som sa pohnúť surf dopredu, keď zomiera a vlna ho predháňa. Stačí poskakovať, ako snowboardisti na rovine a on sa hýbe ďalej s vlnou. Dnes som dávala najdlhšie jazdy, aj stometrové, možno aj viac. Cestou späť som sa upádlovala k smrti.
Mám v hrsti jazdu na skútri a nie tak celkom v hrsti surfing. Myslím si, že v tom budem pokračovať, ak bude možnosť. Je to krásny šport a je ľahké prepadnúť mu. Južný Lombok dýcha surfingom, surfisti na mopedoch naháňajú správnu vlnu na tej správnej pláži. V noci sa zabáva, ráno sa surfuje a cez deň sa spí. Pekný miestny kolorit.
...Toto bola pravdepodobne posledná časť denníka. Bol to skvelý mesiac. Otvorila som sa iným ľuďom, stretla som mnoho cestovateľov, surfistov aj miestnych obyvateľov. Privoňala som k surfovaniu a naučila som sa jazdiť na skútri. Každý deň som musela prekračovať svoje hranice, vyliezať zo svojej komfortnej zóny a zaoberať sa tým, čo sa práve priplietlo. Múdre knihy vravia, že treba žiť v prítomnosti. Kto cestuje, ten vie, čo to znamená. Pri cestovaní je každý deň iný, čiže sa naň nedá celkom pripraviť a tým pádom nehrozí ani žiaden stereotyp. Vedomie zostáva prirodzene v prítomnosti. Nové miesta vás vtiahnu a zároveň spoľahlivo odtiahnu od doma nahromadených problémov. Naozaj dôležité veci automaticky vyplávajú na povrch, nepodstatné vyblednú a všetko si sadne na svoje miesto. V upratanej hlave nie je priestor na strach a neistotu. Človek získa silu prijať nové výzvy, aby mohol posunúť svoj život dopredu.
Ďakujem Vám za čítanie a teším sa nabudúce pri niečom ďalšom...
