Odkaz na 1.časť príbehu: http://tulakova.blog.sme.sk/c/399165/bali-jet-lag-blues.html
25. októbra 2015, nedeľa, presun do Ubudu a zvykanie na nové
Rozmýšľam, že začnem dnešný deň rozprávať od konca. Vonku je sedem hodín večer. Tu, na rovníku, sú dni rovnako dlhé ako noci. Dvanásť a dvanásť hodín. Stmieva sa o šiestej. Zažila som to už predtým, ale aj tak ma to znovu prekvapilo. Mám hlboko zakorenený zvyk, že ak je teplo, je aj dlho vidno. Veď u nás v Európe je v lete vidno aj do desiatej.
Sedím za pracovným stolom z masívneho dreva, píšem a cez otvorené okno sa dívam do tmy. Tuším obrysy palmových stromov a bývajúc na druhom poschodí mám pocit, že sedím v ich korune. Doliehajú ku mne zvuky ryžových polí. Niektoré tak zreteľne a silno, až som trošku vyplašená. Crvčky spolu so žabami hrajú prvé husle. Tu a tam, ešte aj v túto hodinu, počujem štebot vtákov. Jeden asi býva priamo nad mojou hlavou a vďaka slamenej streche má vždy mykne, keď sa ohlási. Bŕŕŕ, znovu to urobil. Ďalší neidentifikovateľný vtáčí zvuk patrí kačke alebo husy. Neviem rozlíšiť, či sa jedná o kač-kač alebo gá-gá. Jedny aj druhé som stretla cestou, stúpajúc hore schodami do ryžových polí. Na pozadí tejto symfónie žblnkoce zavlažovací kanál.
Päť veľkých okien mojej spálne ponúka výhľad na tri svetové strany. Dnes mi vôbec nenapadlo sledovať západ slnka. O to viac sa teším na východ. Aj keď s veľkým sebazaprením, pokúsim sa podstúpiť tortúru ranného vstávania.
Jediná stena, ktorá nedostala okno, poskytuje zázemie pre záhlavie postele. Dnes budem spať ako kráľovná, pod padavým jemným baldachýnom, ktorý chráni pred náletom komárov. Tejto chamradi sa obzvlášť darí v okolitých mokradiach.
Hútam si tu, či sa mi dnes podarí zaspať alebo budem aj naďalej obeťou jet lagu. Už tri noci som poriadne nespala, ale zdá sa, že dnes by to mohlo vyjsť. Dnešný deň a včerajšia noc ma unavili.
Spodná časť domu sa otvára do kvitnúcej záhrady. Skôr to budí dojem, že záhrada prerastá celým domom a ten je jej prirodzenou súčasťou. Aj keď nerada, musím použiť slová ako čarovné a magické. Sú to obľúbené slová z rôznych seminárov s čudesným obsahom, ktorým sa snažím vyhýbať, pokiaľ to ide.
Ešte musím spomenúť kúpeľňu. Je súčasťou domu ale je otvorená do záhrady. Sprchujem sa v nej pri zapadajúcom slnku či pod hviezdami. Stojím na okruhliakoch, ktorými je vyložené celé dno. Po všetkých stránach sa vinie brečtan a kvitnú vodné rastliny. Tuším raz som o tomto koncepte čítala, v spojitosti s Ajurvédskymi rezortmi v Indii, ale nikdy som to nevidela na vlastné oči. Je to veľmi osviežujúce. Trošku mi je smutno, že som tu sama.
Neskôr som sa dozvedela, že dom bol postavený v takzvanom Bali štýle. Vytvorili ho expatrioti zo západu. Už od tridsiatych rokoch minulého storočia začali Bali objavovať zápaní umelci, obchodníci aj pospolitý ľud. Inšpirovaní miestnou sviežosťou, bujnou prírodou a teplom vytvorili typický štýl bálijských víl, raja na zemi. Domy sú často uprostred ryžových polí alebo na pobreží, kde poskytujú nekonečný priestor a výhľady. Často sa používajú prírodné materiály ako drevo a kameň. Architektúra je voľná, západná a domy sú na prvý pohľad absolútne odlišné od tradičných rodinných balijských domov. Jediný spoločný znak, o ktorom viem, je usporiadanie voči svetovým stranám. Napríklad spálňa a posteľ musia byť stále otočené na západ.
Jediná nevýhoda tohto štýlu je množstvo hávede, ktorá sa mi pohybuje po dome. Veľký hmyz, gecko jašterice a dnes mi v spálne pristál aj modrý vták s dlhým červeným zobákom, veľký asi ako holub.
Centrum Ubudu je vzdialené približne 20 min. chôdze od môjho domu. Nebolo by to veľa, ak by sa jednalo o príjemnú prechádzku. Poobede som sa tam zo zvedavosti vybrala, veď čo iné, kvôli tomu som sem prišla. Príjemné to bolo iba prvých 5 min. Akonáhle som sa zgúľala dolu z ryže, prefackal ma hluk áut a motoriek. Opätovne som musela konštatovať vážny problém s dopravou. Je to tu o čosi lepšie, ako včera v Kute, ale aj tak ma to obťažovalo. Snažila som sa brať to športovo a nepokaziť si náladu, ale rozhodla som sa, že zajtra ani pozajtra dolu do mesta nepôjdem. Ostanem v mojom dome na kopci v ryžových poliach.
Ubud je vo vnútrozemí. Ranný presun sem mi trval niečo cez hodinu. Cestovala som turistickým autobusom, ktorý som si rýchlo a jednoducho zarezervovala večer predtým. Ponúkali ho agentúry na každom rohu, stačilo prísť a zaplatiť.
Ubud nazývajú kultúrnym centrom Bali. Dá sa tu dosť dlho zabávať na rôznych kurzoch a venovať sa množstvu aktivít. Joga, varenie, športy či umenie, všetko tu majú.
Asi najčastejšie tu ľudia trávia čas cvičením jógy a druhou najobľúbenejšou aktivitou bude vysedávanie v kaviarňach s počítačom. Verím tomu, že sa takto dajú zarobiť peniaze, len som zatiaľ neprišla na to, kam treba kliknúť :)
26. októbra 2015, Ubud, láska k blížnemu
Mám šťastie. Podarilo sa mi bývať v prekrásnej štvrti uprostred ryžových polí. Zistila som to dnes počas malej prechádzky, na ktorú som sa odvážila pred západom slnka. Išla som po úzkych chodníčkoch úžinou, po dne ktorej sa vinul potok. Väčšinou som na dno cez palmy, bambusy a ostatný tropický porast, vôbec nedovidela. Nestretla som nikoho, aktivita miestnych ľudí je pozorovateľná skôr v raňajších hodinách. Nerátam expatriota polievajúceho divočinu pred svojím domom. Bol milý, aj keď sa mi zdal jemne premeditovaný. Možno poznáte tie typy, s pomalými pohybmi a pomalou rečou, čo sa vám stále dívajú rovno do očí a sála z nich láska k blížnemu. Akurát, že blížni sú, podľa nich, všetci bez rozdielu.
Pán mi poradil tú takú skratku, ktorú poznáte, iba keď tu istý čas pobývate. Úzka zašitá cestička cez ryžu, spájajúca tie najfotogenickejšie miesta. Iróniou je, že som nemala fotoaparát. Nemala som so sebou vôbec nič, vybrala som sa na chvíľu a naľahko. Vôbec som sa nesnažila krotiť svoju zvedavosť, takže som cez otvorené terasy nahliadala do domov a do záhrad. Zistila som, že nielen môj dom je tu pekný. Videla som samé pekné domy. Prírodné. Z dreva, bambusu a kameňa v zelenej ryži. Majú tu záľubu v záhradných jazierkách. Dá to rozum. Je jednoduché zásobiť ich vodou, ktorá cez ne iba preteká a steká ďalej, na políčko nižšie a ďalej a nižšie. Rafinovaným systémom zavlažovacích kanálov. Keď som v jednom dvore nechtiac zahliadla nahú ženskú postavu ... Nuž, čo s tým narobím. Nezatvárať si dvere na priedomí je čudné, najmä, keď idem do sprchy. Ale toto je presne to miesto, kde sa čudní ľudia vyskytujú vo väčšej koncentrácii. Napriek tomu sa mi tu páči viac, ako v rezortoch so stádami turistov na all-inclusive dovolenkách.
Inak som dnes znovu psychicky neustála miestnu premávku. Prisahám, že peši už nepôjdem nikam dlhšie ako 10 min. To je presne časový interval, počas ktorého mi nevybuchne hlava od melanžu motocyklov, ktoré jazdia centimeter od mojich špičiek. Tak blízko, že na mne veje oblečenie. Alibisticky trúbia akože na výstrahu a tým robia dvojnásobný hluk. Zajtra zistím, koľko stojí taxík do mesta. Je to iba 1 km, napriek tomu to peši nezvládam.
Stihla som aj galériu. Bola som na to veľmi zvedavá, pretože raz nechápem, ako sa z Balijcov stali maliari. Mám takú vlastnú teóriu, že to pochytali od Gauguina a jemu podobných, i keď ten asi tvoril na Tahiti. Veľa európskych umelcov sa tu v minulom storočí pozabudlo a inšpirovalo lokálnych kolegov. Miestny štýl by som odborne nazvala „tropický impresionizmus“. Rozhodne treba vidieť, ak vás už nebaví pozerať na krajinky s mostami a jazerami. Sem sú to skôr palmy, more a ženy hore bez.
