Pri cestovaní si stále najlepšie oddýchnem, vypnem, preklopím sa do inej reality. Nie vždy je možné zobrať si dovolenku, preto si robím radosť aspoň víkendovými pobytmi. Kto si pravidelne číta môj blog, ten si možno bude pamätať, že v decembri som vám vyrozprávala zážitky z vianočných trhov v Salzburgu. Tentokrát naše cestovateľské duo nešlo ďaleko. Navštívili sme rakúske Salzbursko konkrétne oblasť Lungau, v rámci ktorej naším hlavným cieľom bolo lyžiarske stredisko Obertauern.
Vyrazili sme v piatok po práci. Vzdialenosť 360 km z Bratislavy sme urazili približne za štyri hodiny. Okolo deviatej večer nás v rodinnom penzióne Gästehaus Macheiner v dedinke Lessach privítala usmiata päťdesiatnička Maria. Možno bola staršia, nechcela by som jej pridať vek, aby som ju neurazila. Spokojní ľudia väčšinou vyzerajú mladšie. Mala kľudný výraz v tvári ako tie postavy zo starých čiernobielych fotografií, ktoré zdobili steny penziónu.
Odprevadila nás do našej izby, nekládla nám pri tom žiadne zbytočné otázky, dokonca nechcela ani občiansky preukaz. Ubytovanie sme nemali vopred zaplatené, preto nás jej dôvera príjemne prekvapila.
Izba bola dotiahnutá do detailov. Funkčné zariadenie vkusne dopĺňali mäkučké textílie. Na podlahe boli ručne tkané koberce. Stolíky zdobili ručne háčkované dečky. Izba aj penzión boli zariadené vo vidieckom štýle, ktorý sa veľmi pekne hodil do horského prostredia dedinky Lessach.
Vyšli sme na balkón, kde sme sa v mesačnom svite snažili uhádnuť, aké vysoké hory nás obklopujú. Nebola príliš dobrá viditeľnosť, ale všetko naznačovalo tomu, že musíme byť dosť vysoko, pretože nebo sa zdalo byť blízko. A okolité hory akoby zacláňali mesačnému svetlu.
Ráno sme pochopili, že sme mali obrovské šťastie pri výbere dedinky, v ktorej sme bývali a aj konkrétneho ubytovania. Vonku už bolo svetlo a konečne sme sa mohli rozhliadnuť po okolí. Všade vládol kľud, zo všetkých strán sme boli obklopení horami. Náš penzión a rovnako aj ostatné domy v dedine boli pekne udržiavané.
Aj preto to píšem tak presne, aby ste sa tam mohli vybrať. My určite pôjdeme znovu. Lessach leží vo výške 1 208 m.n.m. uprostred biosférickej rezervácie UNESCO Salzburger Lungau. Vďaka ochrane prírody je okolitá krajina autentická. Previezli sme sa autom na koniec dediny. Videli sme lúky prikryté snehom, baly sena, ohrady pre dobytok a upravené romantické sedliacke usadlosti.
Obertauern je z Lessach vzdialený približne 30 km. Pôvodne sme hľadali ubytovanie priamo v Obertauern, ale vzdali sme to, pretože ceny tam boli premrštené. Takto sme sa aspoň mohli previezť ľúbivým údolím. Zdolaním zákrut sme nabrali potrebné výškové metre a dorazili sme do horského priesmyku Obertauern, kde leží dedina a lyžiarske stredisko s rovnakým menom. Pohodlne sme zaparkovali na parkovisku číslo sedem ihneď pri zjazdovke. Výhodou je, že všetky parkoviská boli dostupné na lyžiach, nebolo potrebné riešiť žiaden ski-bus.
Prvý dojem bol viac ako dobrý. Pohľad na okolité hory a do lyžiarskej mapy nasvedčoval, že sa tu určite nebudeme nudiť. Zjazdovky boli usporiadané do okruhu s príznačným názvom Tauernrunde. Bolo tu toho dosť, za deň sme síce stihli urobiť celé koliesko, ale niektoré kopce sme museli vynechať. Vyberali sme si tie, kde práve svietilo slnko. Najkrajšia zjazdovka bola pre mňa Gamsleitenbahn 2, pretože to bola neupravená ba priam pankáčska. Bola taká prudká a nesúmerná, že by sa tu ratrak prevrátil, tak ju radšej nechali tak. Spúšťali sa po nej frivolne naladení jazdci obľubujúci voľný terén. Nebolo ich veľa, preto tu bol kľud. Ponárali sme sa do ticha hôr, kochali sa pohľadmi za horizont a čo to sme aj pofotili. Popritom som sa najmä ja statočne okúpala v prašane, lebo ja neviem nepadať v hlbokom snehu.
Po tomto tréningu nám ostatné zjazdovky pripadali ako detské ihrisko, ale užili sme si ich. Sneh bol kvalitný a pokrývka mala 170 cm. Počuli sme hlavne nemčinu, stredisko je obľúbené medzi domácimi a Nemcami. Kvalita služieb, ceny a tovar v obchodoch tomu zodpovedajú.
Pre obednú pauzu sme si zvolili Krings Alm. Zapáčila sa nám ich slnečná terasa s drevenými lavicami. Sedeli tu muži a ženy s tvárami natočenými k slnku. Zračil sa na nich spokojný výraz, niektorí sa jemne usmievali. DJ správne vycítil atmosféru, zbytočne do toho nebúšil a zaradil príjemný chill-out. Jedni popíjali kávu, iní lokálne pivo. V susednom záhradnom stane nejaká skupina podchvíľou vybuchla do smiechu. Nič však nemohlo narušiť pohľad na ligotavý sneh, po ktorom akoby niekto rozsypal trblietky.
Poobede sme dokončili lyžiarske kolečko rovno pri aute. Presunuli sme sa do centra Obertauern so zámerom preskúmať ponuku après-ski. Minuli sme zopár fešných kaviarničiek na ulici Ringstrasse až sme zakotvili v centre diania, v hlavnom kotle, kde sa to celé varilo. Podnik menom Lurzer-Alm bol plný, nenašli sme voľné miesto a chvíľku nám trvalo, pokiaľ sme sa pretlačili k baru. Väčšina osadenstva mala ešte na nohách lyžiarky a v ruke krígeľ piva. Hovorilo sa tu hlavne po nemecky a pripomínalo nám to Oktober Fest. Do nálady hrala muzika typu Maxim Turbulenc. Jedným slovom, bolo tam veselo, vyštípané líčka už neboli červené od mrazu ale od niečoho iného. Ostali by sme dlhšie, ale chýbala nám partia.
Chvíľku sme sa ešte poprechádzali po meste a zašli do zopár obchodov, predtým, ako ich zatvorili. Pomaly sa zotmelo.
To bola sobota. V nedeľu nám pani Mária v našom penzióne pripravila rovnako chutné raňajky ako v predchádzajúci deň. Raňajkovali sme v samostatnej jedálni, kde bol iba náš stolík, elegantne prestretý a plný dobrôt. Mohli sme si vybrať z čerstvého pečiva, údenín, syrov a zaváranín. Kávu servírovala v porcelánovom servise, popriala nám dobrú chuť a potom sa ešte prišla opýtať, či je všetko v poriadku. Všetko bolo v stodvadsať percentnom poriadku.
V nedeľu sme ešte v Obertauern stihli trojhodinovú lyžovačku. Mohli sme ísť aj do ďalších troch stredísk v oblasti (Grosseck – Speiereck, Katchberg-Aineck, Fanningberg), ale už sa nám nechcelo objavovať. Objavovanie je náročné a občas aj únavné. Objavili sme aspoň autentickú horskú chatu s reštauráciou na svahu. Atmosféra dnu pripomínala tatranské horské chaty. Na drevených lavičkách sa tlačili strapatí skialpinisti, spokojne chlípali polievku alebo popíjali vínko. Pod plafónom boli na šnúre vyvesené prepotené tričká a mokré lyžiarske bundy. Vzduch bol ťažký, ale vyvetrať by nikomu nenapadlo. Teplom sa neplytvalo. Chata sa volala Achenrain Hűtte.
Lahôdkou na záver víkendu bola návšteva dedinky Mariapfarr. Stále sme boli v regióne Lungau, urobili sme si tam zastávku cestou domov. Je známe vďaka kostolu, kde boli napísané slová k najznámejšej vianočnej kolede „Tichá noc“. Melódia pravdepodobne existovala už skôr, detaily sa môže návštevník dozvedieť v priľahlom múzeu. Keďže bolo už zatvorené, musíme prísť znovu.
Medzi napísaním a zverejnením tohto blogu ubehol mesiac. Do Obertauern sme sa vrátili znovu minulý víkend. Aktuálne nasnežilo 30 cm prírodného snehu, tak ak by ste nevedeli čo s víkendom...
