Ja plný ideálov a hrdosti, že som sa dostal do pohraničnej stráže. Keby môj otec nebol v
strane, nedostal by som sa tam dostal.
Rukoval som do Znojma, kde som bol týždeň, ubytovali nás v bývalej väznici a začínali
spoznávať "vojenský" život. Po týždni som šiel vlakom do Zadního Chodova na
poddôstojnícku školu. Bola to novopostavená budova a my sme ju udržovali vo vynikajúcom
stave. Boli sme tí "bažanti".
Pohraničná stráž nepatrila pod ministerstvo obrany, ale pod ministerstvo vnútra a práve sa
začali prvé štrajky študentov. Moja prísaha v Prahe sa konala v duchu "nežnej" revolúcie.
My ako vojská ministerstva vnútra sme mali ísť proti študentom. Našťastie vzišlo z toho.
Videli sme vystupovať Karla Kryla z lietadla....
Skracovala sa dĺžka vojenskej služby, držali sme hladovku.
Dávali sme dole oceľové drôty, ktoré boli na hraniciach s NSR i Rakúska. Boli toho tony a
tony. Kebyže to nevidím, tak nikdy by som neuveril, že nás delilo od západného sveta toľko
ostnatého drôtu.
A vtedy som dostal prvý atak mojej Sklerózy multiplex, nemohol som pohnúť rukou.
Po týždňovom pobyte na ošetrovni ma poslali do vojenskej nemocnici v Brne. Po
vyšetreniach, lumbálnej punkcii, očnom vyšetrení a elektrických šokoch aj tak nezistili žiadne ochorenie. V tom čase
to bolo celkom neznáme ochorenie a poslali ma po mesiaci pobytu v nemocnici na rotu, že
je to pravdepodobne skleróza multiplex a s modrou knižkou. Na vojne som bol presne 9
mesiacov a 27 dní.
Písal sa rok 1990. Vo vzduchu voňala sloboda. Ja som sa ocitol v zajatí choroby.
