Ked som mala 19 a prisla som sem, ani som poriadne nevedela, co tu robim, co chcem v zivote dosiahnut. A ono sa to postupne nejako vykrystalizovalo do dnesnej podoby. Jasne, planov bolo…. Australia, Maldives, ostrovy v Pacifiku, navrat domov po case, atd atd. Postupom casu sa tie plany akosi prehodnotili a sklbili s (vtedy) momentalnou situaciou. A nasla som chlapa, s ktorym som si vedela predstavit zvysok mojho – nasho – zivota. A on so mnou. Obycajna baba nasla obycajneho chlapa.
My sme v podstate uplne rozdielne povahy. On chaosi stale, ja iba v najnutnejsich pripadoch. On je vacsinou depresivny a typ “poloprazdneho pohara”, ja zas vidim aj v kvapke vody nadej. On sa rano suchta z postele s brucanim, ja s usmevom na tvari. A po vsetkcyh rannych / dennych / vecernych potyckach sa stale milujeme, ako vtedy, ked sme sa spoznali.
Ono ked je clovek sam (…sebe panom), ma uplne ine priority, ako ked zije v rodinnej komunite. Sam za seba rozhoduje a ked sa mu nieco nechce, tak to proste nespravi. Ved jedine, co v zivote naozaj musite, je zomriet, vsetko ostatne je vasa volba. Akonahle do toho vstupi rodina, uz ide o kompromis. Kompromis je “koncept najdenia suhlasu docielene komunikaciou a spolocnym akceptovanim podmienok – casto zahrnujuci variacie povodneho ciela”.
U nas hlavna era kompromisov nastala pri dietati. Ale uz predtym sme debatovali a akceptovali podmienky(rozumej: ARGUMENTOVALI), ktore viedli ku konecnym variaciam povodneho ciela(rozumej: KOMPROMISOM). Chcela som ist hrat tenis ale moj muz hra iba squash. Tak sme sa dohodli a obidvaja vyskusali sport toho druheho. Nakoniec z toho vysiel ako vitazny tenis a to hlavne preto, ze mojho muza uplne uchvatil – a povedne si na rovinu, kolko svetovych turnajov v squashi ma taku publicitu a medializaciu ako tenis? Sportujeme dalej: ja korculujem uz dlhsi cas, takze na inlajnoch viem stat celkom slusne. Dokonca viem aj brzdit! A nie padom na zadok! No ktoremu pokrocilemu sportovcovi by sa chcelo tahat so sebou novacika a trpezlivo vsetko vysvetlovat, pomahat mu na nohy zas a znova po kazdych piatich metroch? Ale ked si poviete, ze vasa snaha, ktoru teraz vynalozite, bude zat ovocie v podobe pohody, sportoveho vyzitia, super zabavy a zblizenia sa este dlhe roky, tak sa to jednoznacne oplati.
V dennom zivote a hlavne po prichode dietata do nashej krehkeho dospelackehej symbiozy sa kompromisy rychlo nasobili. A nebudem tu klamat, boli aj horuce vymeny nazorov, aj sceny, aj buchanie dveri. A seba-otazky ci to takto bude stale a ci som niekde neurobila chybu, ci to ma vobec vyznam a ci sa na to nemam vysrat hned. Nase plany, ktore sme tak rozvijali, sme postupne ukladali do police “NESKOR”, “POTENCIALNE” a “TOTALNE NEREALIZOVATELNE”, a zacali sme zit takpovediac zo dna na den. Poviem vam, boli to stresujuce casy. Taka vseobecna neistota vladla v nasej domacnosti. Hasili sme iba to, co bolo nutne uhasit hned. Napriklad zdravotny stav maleho, alebo nutnost nakupov a priority tovaru. Alebo vecnu otazku materstva a prace a skolky a opatery.
No a po case sme sa nejako ustalili a dennu rutinu sme zvladali tak dokonale, ze sme si opat zacali planovat do buducna. A ja som zistila, ze nase priority su uplne ine ako pred manzelstvom a rodicovstvom. Nie horsie, alebo nebodaj neexistujuce, len ine.
Ono je to stale o tom kompromise. Priority su priority, lenze v spolocenstve (uz nech mate akekolvek spolocenstvo – priama ci nepriama rodina, kamaratstvo, studentska ci ina komunita) sa z osobnych priorit stavaju spolocne priority, inak jednym riesenim je najst si inu komunitu s podobnymi cielmi. Alebo prehodnotit svoje priority a realne si priznat, co vlastne chcem a ci zivot v komunite, v ktorej momentalne zijem, je celkovo pre mna prinosom alebo nie. Vstupovat vsak do komunity, ktora uz zo zaciatku nie je ziadnym prinosom pre osobne ciele a priority, je uplna katastrofa a skor ci neskor to tak aj vypali. Nuz niekedy sa priority menia plynule pocas kompromisu, a niekedy sa razne, necakane a totalne obratia o 180 stupnov. Sme predsa ludia a sme rozdielni. Ale zit na ukor komunity s potlacanim vlastnych cielov tiez nie je idealne. Je to na nas, individualnych osobach, ako s tym nalozime. Sme dospeli ludia a co-to sme uz preskakali a kopec nas toho este caka na preskakanie. Rozhodovanie a kompromisy budeme riesit stale a ja dufam, ze to bude aj u vas tak, aby to aj vase komunity dotiahli do vitaznych koncov. Iba tolko som chcela.
