Rastiem. Srdcom. A ked si myslim, ze uz ho viac hadam ani milovat nemozem, vystruha grimasu alebo vystrie rucku a ja zistim, ze predsa je to mozne.
Ucim sa. Respektive nachadzam stratene. To, co som davno zabudla a mozno ani nevedela, ze viem. Detske riekanky, Moj Macik, pesnicky, vyhravacky, pocitacky. Stale dookola ich omielam a vobec nam to nevadi.
Zistujem. Ze rodicia su najlepsi stari rodicia na svete. Aj ked som si to nevedela predstavit, aki budu, ale uz viem, ze su skveli. Stary otec hra na gitare. Stara mama spieva Medvedku Daj Labku. A ja som taka hanblivo rozcitlivena a dufam, ze rad o mnoho rokov budem aj ja taka spravna babi.
Nestresujem. Ani seba, ani okolie. Nemam dovod, pretoze vsetko momentalne nevyriesitelne sa eventualne nejako vyriesi a
Smutniem. Pomalicky ale isto. Pretoze kazdym dnom sa meni, a ja uz nikdy neuvidim ten uzasnuty vyraz tvare, ked si prvy krat chytil hracku, ten usmev, ked ho rano nachytam na opacnom konci postele, ten smiech pri zisteni, ze voda vo vani clupka, ked capne dlanou.
Deti. Hovori sa, ze tak malo staci k detskej radosti. Ono by to skor malo byt “tak malo staci k ludskej radosti”.
