Indická kultúra je naozaj bohatá. Jedná sa o svojbytnú tradíciu, ktorá sa môže smelo porovnávať s európskou. Okrem toho, táto kultúra je stará niekoľko tisíc rokov. Určite neprekvapí, že človek sa od nej môže mnohému priučiť. Od môjho príchodu napríklad rozmýšľam nad tým, prečo sa táto tradícia vôbec v Európe neučí. Na našich školách sa preberá história, filozofia a veda, avšak vždy len európska. Pohľad na úplne iný systém myslenia môže byť podľa môjho názoru veľmi inšpirujúci. Ale nie o tom som chcel.
V Indii je kultúra veľmi úzko spätá s náboženstvom. Vlastne, hinduizmus, ktorý je hlavným náboženstvom v Indii, voľne splýva s tým, čo chápeme ako indickú kultúru. Ako také pokrýva naozaj celospoločenský život. Samozrejme, sú tu aj iné náboženstvá, hlavne Islám, potom aj sikizmus, kresťanstvo, jainizmus, budhizmus a ďalšie. Avšak, základ indického myslenia je rovnaký. Podľa môjho názoru sú základnými prvkami tejto tradície reinkarnácia a karmický zákon (každá akcia vyvolá reakciu, či už v tomto živote, alebo v niektorom z ďalších). Tieto základné kamene spôsobujú, že väčšina ľudí je so svojim osudom zmierená a verí, že ich ďalší život bude odrážať to, ako si plnia povinnosti v tomto živote. Toto myslenie sa potom odráža hlavne v tom, že ľudia sa snažia „hromadiť“ pozitívnu karmu.
Tento trochu obšírnejší úvod bol potrebný pre osvetlenie toho, ako to s mužmi a ženami je. Totiž, India so svojou kultúrou, ktorá nám na prvý pohľad môže pripadať ako veľmi „dobrá“, sympatická, ľudomilná a podobne, nenachádza miesto pre lásku muža a ženy. Znie to možno divne, hlavne keď si predstavíme indické filmy, pesničky, klipy, alebo aj staršie vyjadrenia ako Taj Mahal, kamasutra apod. Áno, to všetko je o láske. Napriek tomu, že o nej každý hovorí, drvivá väčšina ľudí, vrátane mladých a vzdelaných, súhlasí s tým, že manželstvo je záväzok. Nie je to len o dvoch ľuďoch. Je to o celých rodinách, o celom živote, o širšej spoločnosti. Väčšinou potom pre lásku miesto nezostane a manželstvá sú „dohodené“. V Indii je naozaj aj dnes väčšina manželstiev dohodnutých.
Absolvoval som niekoľko rozhovorov s Indami, rovnako sme túto tému rozoberali aj so zahraničnými. Pre zahraničných nie je čo riešiť. Dohodnuté manželstvo je zlé, je to proti „osobným“ právam „nútiť“ niekoho k manželstvu s vybraným človekom. Naopak, mnohí Indovia mi povedali, že na „skutočnú“ lásku neveria aj preto, že na Západe väčšina manželstiev končí rozvodom. To je v ich očiach omnoho horšie.
Je zaujímavé, že kým Západná spoločnosť podľa mňa stratila už takmer všetky morálne princípy, my na Západe stále veríme v to, že láska (medzi mužom a ženou) musí existovať. Že pre každého tu je ten jeden správny. V Indii je tých správnych podstatne viac, a ide o to prežiť život správnym spôsobom, splniť si záväzok voči spoločnosti.
Je tu ešte jeden rozdiel. V Indickom duchovnom myslení (nezávisle na náboženstve) existuje pocit, že človek by mal duchovne napredovať. Počas života by sme mali uskutočniť určitý progres a v čase smrti potom naša duša opustí všetko pozemské a podľa nahromadenej karmy sa prevtelí do ďalšieho života. Každé naviazanie sa na pozemský život je teda vnímané tak trochu negatívne. Naviazanie sa na človeka spadá do tejto kategórie.
Je zaujímavé, že India so svojimi mnohými morálnymi zásadami, ktoré vyvolávajú pocit omnoho morálnejšej spoločnosti ako na Západe, odmieta (alebo aspoň tradične odmietala) kopcept lásky. Na prvý pohľad sa nám to zdá naozaj „hrozné“ a nevysvetliteľné, po určitom zamyslení sa to však dá pochopiť. A podľa môjho názoru súdiť, či je správny západný, alebo indický pohľad, nie je vhodné. Tento pohľad je jednoducho iný, a v mnohom môže byť inšpiratívny, tak ako celá indická tradícia.
PS: Za každú nepresnosť sa vopred ospravedlňujem, tento článok odráža môj názor, ktorý sa formoval hlavne na základe osobnej skúsenosti.
