Naša dychovka stojí len na jednom pilieri – našom prvomtrubkárovi, ten bol však odcestovaný v zahraničí. Na pomoc sme zavolalimladého z druhej obce. Mal s ním prísť aj nejaký kapelník, ktorýnenávidel v minulosti môjho otca, pretože boli konkurentmi. Chcel ma naverbovaťdo mládežníckej dychovky, v ktorej náhodou hral aj môj spolužiak, takžesom čo to o nej vedela. Prišiel starý dedko s veľkou zožltnutoubradou a smrdel samá cigareta a alkohol. Stále na mňa pozerala ja som mala z toho divný pocit. Neskôr sa dal do reči s otcoma na rad som prišla samozrejme aj ja. Počula som len jednu vetu, stáledookola: ,,Budeš u mňa hrávať, si dobrá , ja som ťa počul.“ Toto saopakovalo asi dvadsaťkrát. Skúška mala byť sobotu nasledujúci týždeň. Bola sompresvedčená, že nikam nepôjdem, ale zasiahla vyššia moc a bolo to. Sobotusom povinne narukovala do auta a išli sme. Všetci nás čakali vonku,pozerali na mňa ako na zjavenie a premeriavali si ma pohľadmi. Ktovie, čovšetko si mysleli. Dobre, že to neviem, ako ich už teraz poznám, nebolo to ničpríjemné a vhodné pre slušného človeka. Zišli sme dole do malejmiestnosti, ktorá bola v suteréne lekárne. Dostala som hŕbu nových nôta začali sme rozohrávku. Bolo to iné ako u nás, malo to úroveň, vtedyby som povedala, že na pomery v našej dychovke až profesionálnarozohrávka. Ladili sme sa, hrali akordy a všetky potrebné veci. Nikto nezostalnepovšimnutý. Začali sme hrať. Tempo bolo na ten čas pre mňa ešte vražednéa noty nahustené až príliš. Nezahrala som toho moc, bola som v rozpakochako taká banda výrastkov dokáže hrať. Všetko bolo pre mňa novéa prekvapenia boli čoraz väčšie. Z týždňa na týždeň som zisťovala, žetíto chalani majú radi život a hlavne zábavu, je s nimi srandaa dobre sa s nimi rozpráva. Náš kapelník bol stále plný elánu, hocimal už vtedy niečo po šesťdesiatke. Vždy však veľa fajčil a dosť aj pil,mal vyhradený názor na svet a trefné poznámky na našu občasnú neschopnosť.Chcel po nás často hádzať stojany, odsťahovať sa z dediny, či odísť doinej kapely za rozumný poplatok. Bola to radosť hrať. Po čase sme sao veľa zlepšili, ale prišiel dosť veľký úder, náš kapelník dostal infarkt,po ktorom bol vo vážnom stave a všetko sa akoby zrútilo. Hrávame všakstále a postupne sa dostávame do starých koľají. Ktovie, ako to všetko nakoniec dopadne, veľmi si želám, aby to bolo ako kedysi.
Pri tejto bande som sa naučila brať život úplne inak, možno troškuľahostajnejšie, čo určite nie je výhoda, ale na druhej strane sa dokážemneviazane zabaviť a užívať si aj tie najmenšie radosti života. Táto,,sebranka“ ako si hovoria, ma naučila toho veľa. Hlavne ten starý dedko určitenavždy zostane zapísaný v mojich spomienkach.
