Rodičia vo mne odmalička pestovali veľkú úctuk starším. Veľmi rada som počúvala príbehy z detstva mojich starýchrodičov, ktoré mi často rozprávala buď jedna, alebo druhá stará mama. Ja soms otvorenými ústami počúvala a doslova žrala každé ich slovo.Neuveriteľne ma fascinovali a snažila som si z nich brať ponaučenie,čo sa mi, pravdaže, nie vždy veľmi darilo. Najviac ma zaujímalo rozprávanieo vojne a zážitky s ňou spojené. Hovorila mi o nich starámama, ktorá sa vo vojne narodila. Nepamätala si moc, ale niečo predsa. Hovorilami o schovávaní sa v horách, o tom ako mali doma jedného vojaka,a hlavne o svojom bratovi, ktorý bol odvedený, aby bojovala nakoniec zavretý do koncentračného tábora v Nemecku, z ktorého samu podarilo utiecť. Poznala som ho, ale nikdy som nenabrala odvahu sa ho na tospýtať. Neskôr, ako staršia som sa dozvedela, že bojoval aj v Slovenskomnárodnom povstaní. Nevedela som o tom veľa, teda vlastne skoro nič. Potomsa stala vzácna náhoda a ja som sa s ním po dlhom čase znova stretla. Bola som u babkya rozprávali sme sa, len tak – o živote. Po schodoch sa ako víchorprirútil ujo Štefo, ako sme ho volali, a prisadol k našej debate. Malneposlušné šedivé vlasy a postavu päťdesiatnika. Rozumom a vyjadrovanímsa podobal skôr dnešnému štyridsiatnikovi, hovoril veľmi múdro a vzdelane.V skutočnosti tento rok oslávil svoje osemdesiate piate narodeniny. Zaujalma aj dôvod, prečo nechodí do pohostinstva, u nás povedané – do šenku.Vraj nemá chuť počúvať nezmyselné reči opitých ľudí, aj keď by si tam šielobčas rád posedieť a porozprávať sa. Začali sme rozprávať o jehochorej žene a o dcére, ktorá mala o dva dni rodiť. Stále sme samali o čom zhovárať. Počúvala som s nastraženými ušami, aby mineunikla žiadna, ani tá najmenšia a hoci aj bezvýznamná informácia.V kocke som sa dozvedela o jeho práci na poštovom úradea o malom dôchodku, ktorý teraz za celoživotnú prácu na vysokom postedostáva. Veľmi ma zaujala aj zamietnutá žiadosť o nejaké peniaze navyše,ktorá sa týkala jeho medailí. Oči mi zažiarili, keď spomenul, že bol dvakrátpostrelený. Ale ministerstvo by mu dalo peniaze len v tom prípade, kebytam bol zomrel. Kruté, ale pravdivé. Takto sme sa zhovárali celé tri hodiny,a to som sa dozvedela len zlomok z jeho života.
Pri rozlúčke som dostala podnet, ktorý som tak túžobneočakávala. Bol to malý sľub na prerozprávanie, ako to on nazval, skutočnýchosudov ľudí, ktorí s ním bojovali. Veľmi dúfam, že sa mi to vydaría aj mladá generácia, teda MY, sa dozvie ako za nás bojovali našipredkovia – skutoční hrdinovia.
