Dvere sú otvorené a ja cítim ako sa môj tep zvyšuje. Tlak mi dúfam nebudú merať. Položím si tašku na stoličku, obzerám sa okolo seba, ale kde nič- tu nič. Dúfam, že som neprišla ako prvá, to by bolo ešte horšie. Prejdem cez druhé dvere a ani sa nestihnem obzrieť, či nevidím niekoho známeho, už ma jedno milé žieňa pekne privíta, a podáva mi papier. Dotazník, v ktorom som mala uviesť pár informácií o sebe, ale hlavne čas, kedy by som sa mohla zúčastňovať vysielania. Tak to vypĺňam, hoci si neviem spomenúť na miesto trvalého bydliska, nehovoriac o tom, aké mám telefónne číslo.
Široký úsmev, rozžiarené oči a pokoj v duši. Tak by som zhodnotila svoju spolužiačku, ktorá prišla medzi nás a už to mala celé za sebou. Keď ma ubezpečila, že sa naozaj nemám čoho báť, poslednýkrát som sa nadýchla a vkročila do „jamy levovej".
„ Sadni si, daj si mikrofón tak desať centimetrov od úst a povedz nám niečo o sebe" povedal mi riaditeľ rádia. Keď ma niekto pustí k slovu, tak sa to snažím využiť. Rozprávam možno trochu rýchlejšie, ale za to zrozumiteľne, s patričnou dávkou odvahy. S roztraseným hlasom sa mi ale nerozprávalo najpríjemnejšie, a už vôbec nie, keď som zistila, že ma nahrávajú. Našťastie, ako zasvietila pomyselná červená, moje mravce v žalúdku si dali pauzu a ja som začala rozprávať.
Prvú časť som zvládla a pokračovala som v druhej úlohe. Čítanie správ. Moja srdcovka. Na stole boli prichystané správy z domova, zo zahraničia ale aj športové. Za pár sekúnd som ich prebehla očami a vybrala som si. Dnes viem, že asi to najťažšie. Bola to športová správa, čiže samé anglické názvy klubov, ktorých výslovnosťou som si nebola až taká istá. Zrejme sa mu to páčilo, keď mi povedal, že mu to mám prečítať ako rozprávku. Bola som trošku zaskočená. Ako rozprávku? To ako myslí? Že mám byť detská? Nič som sa nepýtala, ale začala som improvizovať. Pomaly, zreteľne a so zmenenou intonáciou som prečítala dve vety. Stačilo. Som tam.
Konečne už viem, aké to je, byť v správnom čase na správnom mieste.
