Nikdy nebola dochvíľna, ale dnes to musí stihnúť a stretnúť sa s ním, inak to bude ľutovať dokonca svojho života. Vybehla z bytu, nenalíčená, neupravená- veď na čo, v jednoduchosti je krása, miluje ju predsa takú aká je. Žlté taxíky zamorili mesto, no ani jeden jej nechcel zastať, rozhodla sa, že pôjde pešo. Na svoje nohy sa vždy spoliehala. Boli rýchle, pevné a v najlepších rokoch. Už nemá čo stratiť, môže len získať. Kristína si zapla bundu až pod krk, zaťala zuby a rozbehla sa najrýchlejšie ako vedela.
Keď dobehla na námestie, nikto ju tam nečakal. Erik bol presný ako švajčiarske hodinky, za tie roky, čo sa poznali prišiel vždy načas. Sadla si na lavičku a čakala, nemá sa kam ponáhľať, snáď sa ešte aspoň stihne ovlažiť vo fontáne, po ktorej už dlhšiu dobu poškuľovala.
Vtedy ich zbadala. Opretí jeden o druhého sedeli na terase a popíjali Mojito. Hľadeli na seba, dlho, nežne, zamilovane. Pomaly sa stmievalo, ale oni nemohli zo seba spustiť oči. Bol to Erik, tým si bola istá, a tú ženu vedľa neho poznala až príliš dobre. Hovoril o nej každý deň, pretože na Sáru nevedel zabudnúť. Mala dlhé, ryšavé vlasy, takže si ju nemohla pomýliť. Navonok vyzerali ako ideálny a harmonický pár, ale vo vnútri každého z nich niečo ťažilo. Dorozumievali sa pohľadmi. Hladil ju jemne po tvári a držal pevne za ruku. Chcel jej to všetko vysvetliť, len nevedel ako. Všetky tie krásne chvíle, ktoré spolu prežili sú preč. Už sa nevrátia, ostanú po nich len spomienky. Tie im nikto nezoberie. Jej oči boli vlhké od sĺz, no on sa ju snažil upokojiť. Plakala od šťastia, že to konečne vyslovil. Náhle si kľakol na zem, a v ruke držal zásnubný prsteň.
V tom momente počula Kristína strašný zvuk. Bol to zvuk budíka, ktorý ju prinútil otvoriť oči a vstať z postele. Celé telo sa jej chvelo, mala sucho v ústach. Sadla si na posteľ a plakala. Všetko môže zmeniť, je to v jej rukách. Bol to len sen. Zlý sen. Našťastie.
