Dvaja

Trápi ma to.Tvoj smútok sa začína podobať na boj.Na boj medzi láskou a nenávisťou.Neviem kto to spôsobil,ale chcem to zistiť.Chcem sa ho opýtať prečo to spravil.Prečo do tvojich očí dostal toľko nenávisti.Prečo z nich odobral radosť a smiech a nahradil ich nenávisťou a smútkom.Každá tvoja slza,ktorá sa vyplaví s tvojich očí ma páli pri srdci.Ty sa trápiš a ja sa trápim tiež.Ty plačeš a ja sa ti snažím osušiť slzy mojimi slovami a mojím objatím.Lenže to ti nestačí.Tvoje slzy sa dostávajú až k tvojmu srdcu.Tam vypalujú jednu ranu za druhou.A ja to cítim tiež.Cítim tvoju bolesť.Chcem ti pomôcť,ale ty sa brániš.Chceš s tým bojovať sám.Ale ani vojnu nevyhrá jeden človek.Preto mi dovoľ,aby som sa mohla zúčastniť na tvojom boji.Budeme tak silnejší a ukážeme,že všetko sa dá zvládnuť,len na to musia byť dvaja.Pretože sam si utrieš slzy,pofúkaš si rozbité kolená,zaviažeš si rany,ale nikdy sa sam neobímeš,nepohladíš a nepovieš si "potrebujem ťa".Preto potrebuješ priateľstvo alebo lásku.Oni znova nahradia v tvojich očiach smútok radosťou,nenávisť dôverou.A znova to budeš ty.Aj keď tie rany čo ti spôsobili slzy na srdci sa pomaličky budú hojiť a budú sa meniť na jazvy,ale ty budeš stále dúfať a ja s tebou,že už nikdy nepocítiš bolesť.Bolesť so sklamania.