Možno to bude znieť komicky, ale áno . Stále sa nájde niečo čo blúdi mojou „unavenou" mysľou. Myšlienkové pochody sa striedajú s úvahami nad životom. Nad tým čo všetci nazývame život. Ale je to vôbec život? Alebo len nejaká komédia či dokonca miestami horor? Neviem. Ešte som na to nejako neprišla. Ale možno časom. Ďalšími prebdenými nocami.
Dnešný večer sa niesol v spomienkovom opojení. Fotky, nejaký ten film, kde koniec nekončil happy endom , mi pripomenuli dni kedy moja nekonečná cesta bola posiata sladkým šťastím a lupienkami nehy, miestami dokonca šteklivou láskou. Ale nie stále sa to končí úsmevom na perách človeka, ktorý už vlastne ani nevie čo všetko okolo znamená. Ktorý sa miestami vzdáva a miestami bojuje a svoje...nie! ...o niekoho iného šťastie , aby sám cítil čo to vôbec znamená. A to nehovorím o láske. Aká vie byť krásna, vzrušujúca , ale na druhej strane bolestivá, plná sĺz, ktoré nemá kto poutierať. Každý človek si prejde určitými fázami lásky. Ale ktorá je pre nás ta najlepšia?
MILUJEM ŤA- Och...to je asi to najkrajšie čo osôbka môže počuť, cítiť, vychutnávať a dokonca dávať, prijímať. Je to pocit kedy všetko je krásne farebné, dni sú slnečné aj keď obloha plače a kričí, že jej sa láska vôbec nepáči. Kde noci sú vysnívané a tak nedočkavo očakávané. Kedy znova tá láska ktorú cítime vzplanie do boja. Ale nie do nemilosrdného. Skôr do vášnivého, plného pôžitku z toho ako veľmi vieme milovať , ako veľmi chceme byť milovaný, ako veľmi sa vieme oddať tomu čo nás spaľuje. Tieto dve nevinné slovíčka, ktoré roztopia aj ľadom obalené srdce, ktoré nechcelo prijať lásku, pretože si povedalo, že láska neexistuje, sú slová, ktoré trvajú príliš krátku dobu na to, aby sme celú našu životnú hru nazvali romantickým filmom.
ĽÚBIM ŤA- ja osobne ľúbim čokoládu :o). Ja viem k tomu slovu sa hodia omnoho originálnejšie pomenovania. Alebo skôr osoby? U mňa ľúbiť znamená na 100 rôznych spôsobov. Ľúbim kamaráta. Áno. Čudujete sa? Nemáte čomu. Je to moja spriaznená duša. Je to človek, ktorý ma prenesie po rozbitom moste. Ktorý zdvyhne telefón keď na hodinách práve odbíja jedna hodina po polnoci. Človek, ktorý sa nepýta čo sa stalo, ale počúva a snaží sa pochopiť. Ktorý povie „to nevadí, bude lepšie" aj keď sám vie, že lepšie už bolo. Ktorý sa neotočí chrbtom aj keď práve to medzi nami nejako škrípe. Dobre poznám ten spôsob lásky. Až veľmi dobre... ale aj tento spôsob netrvá večne. Príde chvíľa kedy sa z rodinného filmu, plného kamarátskej lásky stane len nepredajný brak, plný nevypovedaných otázok.
MÁM ŤA RÁD- posledná, ale prvá fáza lásky? Alebo dokonca sama láska v plienkach, alebo pred smrťou? Toto slovné spojenie by sa malo používať len pri neživých veciach. Ako sú knihy, ktoré viem prečítať aj 3 krát a stále ma nenudia. Lenže my ľudia sme čudný tvorovia. Práve táto slovná hračka v našich ústach vie spôsobiť neskutočnú radosť , alebo neprekonateľnú bolesť, kedy človek neplače, len tíško trpí. Trpí pretože z milujem ťa sa stalo len mám ťa rád. Až ma striaslo. Brrrrrrrrr...
Táto moja úvaha sa skončila prvým slnečným lúčom, ktorý mi pohladil unavené viečko . Prešla som si každou touto Láskou. Všetkými možnými spôsobmi. Lenže láska ma jednu veľkú chybu. Zostáva po nej nepretržitý tok spomienok, jaziev na srdci, ktoré každou touto skúškou bije čoraz menej a menej. Až raz sa prichytíme, že už nežijeme len prežívame na ostrove života.
