Dnes sa mi snívalo o lietajúcich papieroch. Lietali po miestnosti a vôbec nerešpektovali to, kam v skutočnosti patria. Že by mali ležať na poličke, iné na stole. Vo vzduchu sa môže pohybovať maximálne vôňa kávy. A ja. Prečo potom narúšajú môj životný priestor? Kto im to vôbec dovolil? Pýtali sa ma? Nie. Ja rozhodujem o tom, čo a kde bude v mojom priestore ležať. Bože, aká naivná predstava o sebe ako o pánovi svojho sveta. Stačilo len pootvoriť okno a celý môj priestor narušil vietor, ktorý nerešpektuje nič. Niekedy mám pocit, že ani sám nevie, prečo. Prečo preniká do priestorov iných, do ich kráľovstiev. Či je jeho jediným zmyslom života všetko rozhádzať, rozfúkať, zmeniť... Skôr ide o zmysel fúkania, však.
Moja naivná predstava je aj v tom, že môj poriadok je ten správny. Čo ak je uloženie papierov vetrom iba ukázanie toho, že papiere vyzerajú krajšie a rozmanitejšie, keď len tak polihujú po všetkých kútoch, pod stolmi, pred dverami... Aj teraz som sa zastavil nad tým chaosom, len tak som pozeral, nič som nechápal, rozhodol som sa nechápať (a môj spolubývajúci sa dnes rozhodol nechrápať, tak sa mi v tom sne krásne nechápalo). Chcel by som ten sen dosnívať, aby som zistil, či sa dá všetko pochopiť.
