Ešte donedávna boli totiž práva Afroameričanom v USA upierané. Dokonca v 30-tych rokoch minulého storočia bolo normálne ich lynčovanie. Fotografie, zobrazujúce túto nespravodlivosť na pohľadniciach, zmenili verejnú mienku v USA a viedli k uznaniu rovnosti rás (jedna je použitá aj na našom bilboarde neárijsky-nebiely-nenarodený). Rasová nediskriminácia je len novodobý koncept uznávaný od 2. polovice 2O. storočia. Zvolenie Obamu bolo nepochybne motivované nápravou tejto historickej krivdy a preto je symbolom zmeny.
Nebyť Dr Martina Luthera Kinga a jeho odhodlanosti, za čo si posedel aj v base, by USA vyzerali ináč. Dr King bol inšpiráciou pre kampaň Stop genocíde. On prvý použil paralelu s holokaustom. Týmto porovnaním chcel poukázať na nedostatočnú ochranu ľudských práv Afroameričanov v USA, lebo tá chýbala aj Židom v nacistickom Nemecku. CBR rozšírilo túto myšlienku na nenarodené deti, ktorá je pre mnohých nepohodlná.
Nepochybne bude Obama konfrontovaný s touto výzvou vo svojej krajine, kde viac ako polovica populácie je presvedčená, že ľudský život začína od počatia (škoda len, že to väčšina nepovažuje za prioritné kritérium vo voľbách). Dokonca mu vykĺzlo z úst, že by svoju neplnoletú dcéru nepotrestal dieťaťom, ale poslal by ju na umelý potrat. Paradoxne sa hlási k Plánovanému rodičovstvu (sieť potratových kliník), ktorého činnosť má od svojho vzniku rasistické motivácie. Nielenže podporuje umelý potrat do pôrodu (čo je veľa aj pre každého Európana), ale dokonca 4 krát hlasoval za legalizáciu zabíjania novonarodeniatok.
V USA, kde sú umelé potraty legálne až do pôrodu, sa vyskytujú prípady, že dieťa prežije potrat. Pred časom prijatá federálna legislatíva chráni dieťa, ktoré umelý potrat prežilo a je von z maternice. Zdravotný personál mu má poskytnúť zdravotnícku starostlivosť. Obama však svojim niekoľkonásobným hlasovaním ako senátor štátu Illinois odoprel základné ľudské právo na život i takto narodeným deťom. Toto je jednoznačne genocidálna mentalita – zbavovať sa nepohodlných.
Kandidát černošského pôvodu, ktorého práva boli pred niekoľkými desaťročiami popierané, sám odopiera práva bezbranným deťom pred narodením i tesne po tom len preto, že sú nechcené. Subjektívna chcenosť nemôže predsa byť kritérium pre právo na život. Rovnosť človeka v maternici i mimo nej a nediskriminácia na základe veľkosti, či trimestra je naozaj pre dnešnú dobu nepohodlná predstava. 2. polovica 21. storočia však môže vyzerať úplne inak.
