KAPITOLA 1
„Budem rýchly,” zašepká a kráča do miestnosti, na ktorú sa z princípu odmietam pozrieť. Miestnosť na pánske vzorky.
Zatvoril dvere a v čakárni zavládlo ticho. Je tu veľa párov ako my, mladší aj starší, všetci čakajúci na zázraky. Takí, ktorým sa roky lásky zmenili na spolužitie s výhodami. Ľudia, ktorí túžia držať v dlani tú drobučkú jemnú rúčku zaťatú v päsť. Privoňať k páperovým vláskom a cítiť rýchly dych tej najvzácnejšej bytosti na svete - svojho dieťaťa. A nič. Stoja v čakárni na sny - čakárni na reprodukčnej imunológii v nádeji, že sa konečne dozvedia, prečo to stelesnenie lásky neprichádza........
KAPITOLA 2
Aké výsledky nám testy prinesú tentokrát? Zdá sa mi to, ako večnosť, čo sa snažíme o dieťatko. Deväť rokov pokusov, nádejí, sklamaní, výčitiek, že niečo robíme zle… Všetky tie šťastné, či menej šťastné páry okolo nás, ktorým sa rodina rozrastá a rozrastá majú určite nejaký tajný postup pri milovaní. No vážne, čo robíme „blbě”? Vyskúšali sme všetko - vedecké aj babské metódy, rady, ako to „neriešiť”, netlačiť na pílu, veď to príde samo… Na moju mamu hodil otec trenky a bola tehotná. Ja som si podkladala pod zadok vankúš, opierala sa nohami o stenu (občas by som sa najradšej zavesila dolu hlavou na luster, len aby gravitácia robila čo má). Skúšali sme zaručené polohy, osvedčené prípravky, výpočty podľa rôznych metód. Pochodili sme lekárov aj liečiteľov, cvičila som rôzne cviky. Jakub v záujme zníženia teploty spodných partií začal chodiť bez prádla, ešteže mu nefarbia montérky… A nič…...
Občas sa mi cyklus o niekoľko dní natiahne, ale po pravde, už to neriešim. Pred dvomi rokmi mi takmer úplne jeden celý cyklus vypadol. To mi srdce tĺklo až v hrdle. Spravila som si tehotenský test a sklamane vyšla z kúpeľne, keď na ňom svietila iba jedna čiarka. Povedala som si - veď to nie je písmo sväté - a spravila som si aj druhý test. Vyšiel rovnako - negatívne. No menštruácia nechodila, a tak som zašla k lekárovi… nič… Jednoducho niečo mojím cyklom otriaslo, ale dieťatko to nebolo. Napokon som začala krvácať a aj keď lekár tehotenstvo vylúčil, stále vo mne žila nádej, že tam predsa len je. Vtedy som nekrvácala len z lona, ale priamo zo srdca.......
„Teri, ty nemáš deti, však?”
„Nie, bohužiaľ sa nám nedarí,” zo začiatku sa mi veľmi ťažko odpovedalo na tieto otázky, ale časom bolesť otupie a človek už len prehráva naučené odpovede.
„Na Vianoce 2019 budete traja.”......
KAPITOLA 3
„Čo ak...” pokračujem v téme zo záchranného centra, „čo ak tá naša cesta za dieťatkom nebude taká, akú sme si ju vysnívali? Ustojíme to? Budeš ma ľúbiť, aj keď ti neporodím vlastné dieťa?”
Jakub sa na mňa pozerá mäkko a vážne. Pred rokom sme boli na dovolenke na Rodose a Aďa - dievčina, ktorá tam bola so svojou sestrou, nám povedala, že aj ona by chcela mať taký vzťah. Sme spolu toľko rokov, a stále sa na seba pozeráme ako na svätý obrázok.
Usmial sa tým svojím známym, pokojným, rozvážnym úsmevom. „Samozrejme, že ťa budem ľúbiť, Teri. Ale veriť neprestaneme. Zázraky sa predsa dejú, videla si to dnes na tej fenke. Len nie vždy je to tak, ako si to predstavujeme.”.......
KAPITOLA 4
Sadám si medzi jeho nohy a masírujem mu chodidlá. Nič nevravíme, len sa na seba usmievame. Ako postupujem vyššie po jeho lýtkach a stehnách, teplo ohňa sa stále intenzívnejšie šíri malou obývacou izbou. Dostávam sa k slabinám, začnem s technikami tantrickej lingam masáže. To je taká vec, za ktorú vám partner kúpi nové topánky. Polievam ho olivovým olejom a láskyplne masírujem. Keď už je toho priveľa, vyzlieka mi košieľku a hladí prsia. Bozkáva ma na pery, šiju, plecia. Naskakujú mi zimomriavky príjemného vzrušenia, prsia mi spevňujú a ponúkajú sa k láskaniu. Svojimi silnými ramenami ma objíme okolo pása, túli sa k môjmu nahému telu a postupne sa naše siluety premietané ohňom na stenu izby dostávajú do jedného rytmu. Do rytmu lásky a vášne.….
KAPITOLA 5
Jakub už obálku otvoril. Stojím s jednou nohou stále v topánke, v ruke držím bundu. On rýchlo číta, hľadá podstatné údaje. Riadok za riadkom letí po stránke, prvej, druhej… Jeho tvár je bez výrazu, ale vidím, ako mu hasne iskra v jeho krásnych veľkých modrých očiach. Niečo, čo by som normálne od neho nečakala.
Zahreší. „Samé to nepôjde…” zašepká, keď sa dostane na koniec stránky. Nervózne skladá papiere a hádže ich na stôl. Úsmev mi zamrzne na tvári, pozerám na neho a čakám, čo ďalšie mi povie, ale mlčí.
„Čo vyšlo?” pýtam sa ho, keď sa sám nemá k slovu.
„To, čo sme vedeli - málo spermií, vysoká mortalita, málo spermií s A a B pohyblivosťou. A čo vyšlo nové - 60 % spermií nemá enzým na rozpustenie zóny pellucidy.”..........
KAPITOLA 6
Pozerám na neho s uplakanými očami. Tieto pocity naozaj neviem ovplyvniť. „Závidím im, naozaj, neskutočne im závidím. Nie, že by som im dieťatko nedopriala. Závidím, pretože my nemáme. Uvažujem, koľko bolesti ešte zvládnem.”
Jakub sa na mňa pozrie s pochopením, ale bez slov. Ani on nevie odpoveď. Myslím, že to cíti podobne, no mlčí.
„Ester,” začne ticho a jeho hlas znie upokojujúco. „Nie je to ľahké ani pre mňa. Ale... čo mám robiť? Požiadam ich, aby nám malú zverili? Poviem im, že majú detí dosť, nech nám jedno dajú? Verím, že aj nás čaká niečo dobré.”......
KAPITOLA 10
Maja, naša šéfredaktorka, stojí pri bare a práve si pripíja s hlavným šéfom. O chvíľu otvárajú tanečnú časť večera skladbou „Last Christmas”. Celá scéna je ako z vianočného filmu, svetlá sú zhasnuté, len preblikávajú vianočné svetielka zdobiace okná a stromček v kúte parketu a ja sa musím usmievať. Kto by si bol pomyslel, že práve táto skladba sa stane ikonickým začiatkom nášho firemného večierka? Som s kolegami na „fajčiarke”, hoci nefajčím, len som rada s nimi. Okolité polia pokrýva sneh, v našich končinách je to už pomerne veľká vzácnosť, o to väčšiu radosť z neho mám. Na Vianoce má byť sneh… teda dúfam, že sa tých niekoľko dní udrží. Vzduchom sa šíri mráz, v ušiach mi cinkajú rolničky vianočných piesní a dívam sa na hviezdne nebo s akousi ľahkosťou na duši......
Večierok pokračuje, smiech znie zo všetkých strán, atmosféra je uvoľnená, veselá a priateľská. My, ženy, sme priniesli kopec voňavých vyčačkaných vianočných koláčikov, chlapi zase prispeli alkoholom. Cítim sa ako vo veľkej rodine, no i tak sa teším, že na niekoľko dní odídem z pracovného prostredia a budem si užívať tú moju pravú rodinu.
Včera sme si s Jakubom boli kúpiť živú jedličku, ktorú sme postavili v obývačke. Žiari teplým bielym svetlom a sú na nej zavesené skutočné sklenené gule od rodičov - strieborné s bielym pásikom a slzičkami. Sú pre mňa nádhernou nostalgickou spomienkou. Do tých gúľ som brnkala ako malé dievčatko, keď sme mali u rodičov postavený stromček. ….
KAPITOLA 12
Sme dvaja a predsa neviem prečo, ale na Štedrý deň nič nestíham. Vždy je všetko rozhádzané. Od rána sa točím medzi kuchyňou a obývačkou, varím, medzičasom vysávam, utieram prach… Rovnaký chaos, ako u našich, keď som tam bývala, a vždy som si priala sedieť pred telkou, sledovať vianočné filmy a rozprávky (pojedať koláčiky). Teraz mám vlastnú domácnosť a je to rovnaká naháňačka. Nechápem, kde je chyba.
Každé ráno si dávam ten rybí olej, čo by mi mal zázračne zdvihnúť vitamín D, dnes však akosi mimoriadne páchne. Zhlboka sa nadýchnem, zapchám si nos, oči, uši a rýchlo prehĺtam tú rybaciu chuť, ktorá mi ostane na jazyku. Ble… zalievam to riadne sladkou malinovkou. ….
Už sa končí Popoluška a my sa chystáme na návštevu k Jakubovým rodičom. Bývajú len o niekoľko domov ďalej. Cestou mám ruku zaborenú v Jakubom vrecku na kabáte. Z úst nám vychádza para, všade je vzácne ticho svätej noci. Z komínov domov pokojne stúpa biely dym do čierneho neba so zlatými trblietkami hviezd. Vychutnávam si každý krok v tejto zime, ruka v ruke, srdce vedľa srdca. Veľakrát som čítala, že zamilovanosť páru trvá najviac dva roky, ak sa narodí dieťa, tak sa táto „lehota” predlžuje. Preto by som si nikdy nemyslela, že my sa budeme aj po deviatich rokoch nesmierne ľúbiť, milovať sa každým dňom viac. Asi netreba veriť všetkému, čo sa kde píše a vyskúma, život má svoje tajomstvá........
KAPITOLA 14
Svokra spomína na Vianoce, kedy Michal, Jakubov brat, už chodil do školy a deti sa hádali, či darčeky nosí alebo nenosí Ježiško. Vtedy sa postavil ako riaditeľ (vždy bol vyšší než ostatní) a predniesol: „Darčeky určite nosí Ježiško, mama by nám toľko hračiek v živote nekúpila!”....
„Naozaj?” zašepká Jakub ticho. „Ako je to možné? Veď nám lekári vraveli, že to nevyjde…” Ťažko tomu celému uveriť... Drží ma pevne v náručí a ja cítim, ako aj jemu vlhnú oči. Objímame sa dlho, neprestávame sa usmievať cez slzy. Všetky tie výsledky, predpovede lekárov, všetky negatíva, ktoré sme si vypočuli a zažili, sa rozplývajú ako ranná hmla pred slnečným dňom.
Čakáme bábätko.
Chcete viac? Knihu A potom... prišli Vianoce kúpite výhode v predpredaji len do konca novembra na: https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/potom-prisli-vianoce
