„Maťko,“ volal starý pán svojmu synovi, hlasom plným chvenia, smútku a sĺz, „príď pre mňa. Mamka je v nemocnici.“
„Ahoj, otec,“ ozvalo sa z druhej strany, možno trochu menej zúčastnene, ako starý Martin očakával. „Čo sa mame stalo?“
„Ťahala smetiak do dvora, potkla sa a zgúľala sa dolu briežkom až k vchodovým dverám. Odlomila si bedrový kĺb, mali by ju operovať…“
„A načo tam teraz pôjdeme? Bude v narkóze, ktovie ako dlho ju budú operovať, pôjdeme zajtra. Návštevné hodiny sú od druhej, tak o pol pre teba prídem.“
„Maťko, ale ona nemá nič so sebou, musíme jej zaniesť pyžamo, pohár, hygienické potreby…“ pokračoval otec a do plátennej vreckovky si utieral slzy, ktoré sa mu zbierali na špičke nosa.
„Neboj sa, dajú jej erárne. Keď má odlomený kĺb, aj tak bude len ležať v plienke. Prídem zajtra, čakaj ma. Čau.“ Zložil.
Starý Martin prešiel od kuchynskej linky k obdratému gauču, ktorý mali v kuchyni, a nešťastne sa naň zosunul. Už i tak zvesené plecia mu ešte viac klesli, chrbát sa mu väčšmi zaguľatil a do veľkých, mozoľnatých dlaní si ukryl slzy, ktoré sa teraz už vylievali z očí. Telom mu myksľovala triaška a srdce ho tlačilo tak, akoby ho mal zavreté v primalej kovovej klietke. Dych mal plytký. Každý nádych bol bojom, v ktorom sa snažil lapiť čo najviac vzduchu, no vzlyky mu to nedovoľovali.
Prvýkrát je bez Jarky. Prvýkrát, odkedy sú na dôchodku, čo je bezmála dvadsať rokov. Všetko robia vždy spolu, vstanú, idú nakŕmiť sliepky, zajace aj Bobina. Jarka automaticky zarába krmivo sliepkam, už jej nemôže zveriť nič zložitejšie, demencia jej začala naplno kradnúť prítomnosť aj minulosť. Veľakrát sa snaží niečo povedať, ale slová sa nie a nie dostať na jazyk. Ale chce, ach, ako veľmi chce stále pracovať, variť, obrábať záhradu, starať sa o hydinu… ibaže to nejde. Našťastie lieky výrazne spomalili priebeh ochorenia. Občas máva dni, keď by nikto nepovedal, že sa jej rozum zahmlieva. Vtedy žartuje, chytí sa upiecť zákusok, veľakrát jej Martin zareže sliepku a ona ju očistí, opáli, vypitve a hodí do hrnca na nedeľnú polievku, aj keď je práve streda. V takých dňoch má Martin svoju milovanú Jarku späť, vráti sa o celé desaťročia a má pocit, že nikdy nezostarli. Nevidí vejáriky vrások, prezrádzajúce srdečný smiech, okolo jej hnedých očí, sneh vo vlasoch akoby jej pridal šarm a nie roky. Trasúce sa ruky majú zase svoju pevnosť a priamosť a pozerá sa na neho s toľkou nehou ako v prvých rokoch lásky.
Najkrajšia zo siedmich sestier. Jediná, ktorá si spravila vysokú školu a vyučovala ekonomiku na univerzite. Vždy rázna, so životom pevne v rukách. Každý ju poslúchal, jej zjav nepripúšťal diskusie, ľudia pociťovali rešpekt, len čo sa na nich pozrela. Až kým…
Až kým nezačala zabúdať nosiť knihy na hodiny, mala problém nájsť funkcie na kalkulačke, zadala študentom test, ktorý nikdy neopravila… Keď nasypala kávu na tanierik a zmätene hľadela na rýchlovarnú kanvicu, kolegovia pochopili, že jej roky v zbore pedagógov sa skončili. Utiahla sa k svojmu Martinkovi, majstrovi mäsiarovi. Spolu sa starali o veľkú záhradu, o zvieratá, z ktorých dnes zostalo už len niekoľko sliepok a králikov, voľakedy však chovali aj husi, prasce, kozu. Liečba demencie po pár mesiacoch zabrala a ochorenie výrazne spomalila, niektoré problémy dokonca vrátila o nejaký čas späť.
Majú len jeden druhého a Martinka, jediného syna. Dcérka Jarka im zomrela na zápal pľúc, keď mala tri roky. Vtedy sa takmer zbláznili. Obaja chodili ako bez duše, nevládali sa na seba ani pozrieť, dni okolo nich len prechádzali ako rýchlik cez stanicu, v ktorej nestojí. Malého Martinka si zobrala na niekoľko týždňov krstná mama, ktorá nemala deti, aby sa oni dvaja mohli so stratou vyrovnať. Boli prázdniny, takže Jarka nechodila na univerzitu a v lete sa aj menej zabíjalo. Martin a Jarka sa doma o seba potkýnali a každá chvíľa spoločného času im príliš bolestne pripomínala, že jedno miesto pri stole zostane už navždy prázdne. Jarka sa rozhodla, že viac detí mať nebude, srdce mala tak rozpraskané, že nevedela, či ho ešte niekedy dokáže poskladať.
Časom sa to však podarilo. Postupne sa bolesť menila na krásne spomienky, ktoré s maličkou prežili. Prvé mesiace, keď zavreli oči, videli len ako ich dievčatko leží nehybne v truhle, neprirodzene bledé a spiace priveľmi hlbokým spánkom. Rúčky dopichané od infúzií a šatka na krku, ktorá ukrývala dieru po tracheostomii, ich strašili ako prízraky noci, démoni z iného sveta. Tieto obrazy, sivé a temné ako horské rokliny, však po týždňoch najťažšieho smútku začínali prepúšťať slnko, a keď znovu zavreli oči, už videli svoju Jarušku, ako stojí na trávniku a kýcha a kýcha… To si do nošteka schovala sedmokrásku. Alebo ako spieva plyšovej mačičke uspávanku na dobrú noc, lebo inak nezaspí. Ako leží v perinke celá špinavá od čokolády, ktorou ju Martinko kŕmil. Nezabudli, ale bolesť vybledla a nahradil ju silnejší pocit – láska k ich dievčatku.
Potom sa upäli na Martinka, svoje jediné slniečko. Otec ho učil remeslu. Starý Martin bol pán majster – za dve hodiny mal sviňu zabitú, vykrvenú, opálenú, oškriabanú, zavesenú aj rozporciovanú. Mohlo sa z nej variť. Klobásy a hurky od neho chodili kupovať cez tri mestá, svojím citom pre správne dochutenie poctivých výrobkov si získal také meno, že si mohli dovoliť postaviť generačný dom, obložiť kúpeľne talianskymi kachličkami a starú škodovku vymenili za novú Octaviu.
Martinko miloval motanie okolo rodičov, s otcom chodil na všetky zabíjačky. Nebál sa. Keď videl porciovať prasa, už z neho varil nedeľný obed: „Z tohoto budú rezne a toto bude na guláš. Toto mäso je také špatné, to sa uvarí do huriek,“ delil mäso, zatiaľ čo sa gazdinky na ňom srdečne smiali a roztápali z jeho roztomilosti.
Cez týždeň chodievali s otcom boxovať a rokmi sa z Martinka stal Majster Slovenska v strednej váhe. Na 15. narodeniny dostal svoj prvý mäsiarky nôž, no už i tak otcovi na zabíjačkách pomáhal ako rovný spolupracovník.
Na strednú školu však išiel za automechanika, otca to trochu sklamalo, ale Jarka Martinka podporila. Chcela, aby v živote robil to, čo ho bude baviť, mäsiara predsa môže robiť cez víkendy. V soboty chodili Martinovia stále spolu zabíjať, peniaze, ktoré si mladý Martin zarobil však vždy v piatok rozflákal. Najprv to boli len stretnutia s kamarátmi. V maturitnom ročníku už koľkokrát ani nespal doma, prišiel až v sobotu rovno na zabíjačku. To sa rodičom prestávalo páčiť a snažili sa to obmedziť. Žiadny obchod ale nefungoval a Martin si aj tak robil svoje. Po maturite sa mu pošťastilo a prijali ho na vysokú školu 200 km od rodiska. V tej chvíli Jarka začala strácať pôdu pod nohami. Na Martinka sa tak naviazala, že keď prišiel nadránom – celú noc ho čakala. Nedokázala si ľahnúť a spať. Čítala, lúštila krížovky, piekla bábovku… zamestnávala sa, aby nemyslela na to, kde jej milovaný synček je. A zrazu mal odísť na internát a domov chodiť len kedy-tedy. Najprv ho prosila, aby si to premyslel, potom sa hrozila, že keď odíde na internát, jej služby sa skončia – žiadne pranie, žehlenie, vypekanie. Ale nič nepomohlo, v septembri sadol na vlak a odcestoval.
Prvé týždne bola Jarka v takom strese, že schudla 15 kilogramov, pod oči jej vystúpili tmavé kruhy starostí, nevedela sa sústrediť na prácu ani na univerzite, ani doma. Martin spočiatku chodil domov každý víkend a Jarka mu, samozrejme, poprala, požehlila, napiekla, zabalila pohár masti, vyúdené klobásy aj šunku z karé. Postupne však návštevy domova začali byť zriedkavejšie a po Vianociach domov chodil už len raz za mesiac. Vždy prišiel len po zásoby, vymeniť šatník, sadol si s kamarátmi na pivo a v nedeľu večer zase odišiel. Jarke srdce pukalo, ale utešovala sa, že aspoň bude mať Martin inžiniersky titul a získa dobre platené miesto.
Na konci tretieho semestra však prišiel šok.
„Mami, oci, ja tú školu nechám tak. Nebaví ma to, radšej by som si chcel na seba už zarobiť. Nebaví ma sedieť nad knihami, väčšina predmetov je nudná a absolútne neuplatniteľná. Myslím, že sú tam len na to, aby mali učitelia čo učiť. Bez urážky, mama, ty učíš ekonómiu, to je niečo iné. Ale ja chcem začať podnikať…“
„Ty si sa hádam zbláznil!“ vyhŕkla Jarka, spočiatku neschopná slova. „Keď si sa na to dal, tak tú školu pekne dokončíš! Vieš koľko nocí som nespala? Dokážeš si predstaviť, koľko trápenia mi prinieslo, že si si postavil hlavu a išiel do školy až kdesi do riti a teraz si tu sadneš ako pán svetla a jednoducho nám povieš, že školu necháš? To teda nenecháš, môj zlatý!“ kričala Jarka, brontová v tvári, a ukazovákom búchala do stola tak, až ju ruka bolela.
„Mami, prosím ťa, upokoj sa,“ prehodil ležérne Maťo a oprel sa o stoličku. „Nespravil som vlani všetky skúšky a neprešiel som ani opravnými. Nemám v čom pokračovať. Daj si, prosím ťa, trochu vody, vyzeráš, že ťa každú chvíľu porazí.
To sa predsa stáva, že študent školu nespraví. Nie som prvý ani posledný. Veď učíš na výške, nehovorím ti žiadnu novinku.“
„A čo chceš teda robiť? Budeš so mnou zabíjať?“ spýtal sa otec, ktorý doteraz nezúčastnene sedel a celú scénu pozoroval ako divák v kine. Chvíľu vraštil čelo, chvíľu si prekladal obrovské ruky plné mozoľov a drobných rezných rán.
„Chcem si otvoriť stavebnú firmu, len potrebujem pôžičku…“
„Stavebnú?“ Jarka chytila druhý dych: „Veď si automechanik! Maťo, neser ma! Fakt trochu rozmýšľaj! Veď tebe nikdy ani domček z kociek nechcel stáť, čo chceš komu stavať?“
„Nie, mama, nebudem stavať, budem dodávať materiál. Spočiatku potrebujem len veľký nákladiak, priestor na uskladnenie a peniaze na prvý materiál. Brigádoval som v takej firme skoro polroka, je to zlatá baňa, a ja chcem tiež zarábať a o nič sa nestarať…“
„Ty si akože myslíš, že si sadneš do nákladniaku, zavesíš si na provu ceduľu – Veziem vám štrk – a ľudia ti budú sami otvárať svoje brány? Padol si na hlavu? Vieš, koľko sa museli v tej stavebnej firme narobiť, aby si spravili meno, ktoré už predáva za nich? Nikto nezbohatol z toho, že si sadol na stoličku! Pozri na otca! Celý život ťažko robí, trvalo takmer desať rokov, kým sa jeho meno tak rozšírilo, že si nemusel hľadať robotu, ale zákazníci začali sami chodiť…“
„Mama, ale dnes je iná doba. Teraz sa inak podniká, stačí chytiť jednu veľkú zákazku a som zahojený…“
„Samozrejme! A máš peniaze na tú veľkú zákazku? Vieš, že pri takých stavbách sa firmy predháňajú v tom, kto viac ponúkne? Objednávateľ zadá zákazku a zároveň na tom dobre zarobí. Keď chceš dodávať materiál, 10 – 15 % zo zákazky zaplatíš na „všimnom“!“ sypala Jarka ďalej. Toto je jej Martin? Ten rozumný, rozkošný chlapec, ktorý miloval krútenie sa okolo nej v kuchyni, keď piekla koláče, a okolo tatka, keď zarábal tlačenku? Ten, čo si vedel vážiť zarobenú korunu? Keď si chcel kúpiť gitaru, musel si na ňu jednoducho zarobiť. Mali na to, ale Martina učili, že nič nie je zadarmo. Teraz tu sedí rozvalený na stoličke, čierne kučery mu padajú hlboko do čela, a presviedča ju, že sadne za nákladiak a stane sa z neho milionár.
„Povedz mi, Martinko, ako si to predstavuješ?“ spýtal sa pokojným hlasom otec. Nepohltil ho požiar hnevu, v ktorom práve plápolala Jarka. Zaujímal sa, ako to celé chce syn previesť. Veď aj on začínal s holým zadkom a dnes je tam, kde je.
„Potreboval by som požičať 500 000 korún na kúpu ojazdeného nákladniaku a prvý materiál. A chcel by som ho dočasne uskladniť v dolnej časti záhrady. Nič viac nepotrebujem…“
„Polmilióna? Vieš rátať? Vieš, koľko je to peňazí? Polmilióna… Však za to postavíš chatku! A prečo do záhrady? My predsa v záhrade pestujeme…“ Jarka stále nevychádzala z úžasu nad tým, čo sa to práve v jej kuchyni odohrávalo.
„Mama, tá záhrada je zbytočne veľká, pre mňa nemusíte nič pestovať, ja si radšej kúpim, ale niekde to potrebujem uložiť. A peniaze… mami… chcete na nich spávať? Na čo ich zhŕňať na kôpku? Veď máte len mňa. Keď sa mi začne dariť, tak vám peniaze vrátim a môžete ich ďalej držať na knižke. Alebo si mám ísť radšej pýtať do banky, roky splácať zbytočné úroky a živiť bankových úradníkov?!“
A tak si Martin založil firmu so stavebným materiálom. Spával päť hodín denne, pracoval od úmoru do úmoru, piatok, sviatok, všetko jedno, len aby rodičom dokázal, že nie je žiadny šuflikant. Že dosiahne, čo si zaumienil.
Trvalo štyri roky, kým sa z mínusu dostal na nulu a začal stúpať. O ďalšie štyri roky sa mu už naozaj začalo dariť. Rodičom vrátil stotisíc, na zvyšok akosi zabudol. Síce bol doma, ale Jarka ho takmer nevidela, aspoň ju upokojovalo, že pracoval, naozaj tvrdo a ťažko.
Medzitým si našiel vážnu známosť a keď chcel sa oženiť, Jarka predala náušničky po dcérke, aby boli peniaze na obrúčky. Martinovo manželstvo vydržalo dva roky, neprestajne pracoval a jeho manželku rýchlo prestalo baviť spávať v prázdnej posteli, stále sedieť doma alebo vystavovať Martinovi faktúry, keď sa vrátila zo svojej práce.
Časom si postavil vlastný dom, vysťahoval materiál zo záhrady a osamostatnil sa. Zem po uskladnenom štrku a tehlách zostala taká zničená, že sa do nej už nedalo nič drobné sadiť, a tak tam Martin s Jarkou spravili malý jablkový sad. Martin mladší chodil rodičov pozrieť len čas od času. Vždy mal veľa práce, veľa zákaziek, vybavovačiek, posedení… Prišiel každý druhý-tretí týždeň, zastavil sa na kávu a koláč, ktorý mama vždy v sobotu piekla. Zobral si za tašku jabĺk a išiel po svojom.
Jarka ležala pripútaná o posteľ, do žily jej kvapkala infúzia, cez prsia mala prehodenú bielu nemocničnú košeľu a z postele viselo vrecúško s močom. Bola pod silnými liekmi, celé návštevné hodiny prespala, pretiahnutá tvár, akoby ani nepatrila jej. Martin sa dvakrát pozrel na ďalšie dve pacientky, aby sa utvrdil, že prišiel k tej správnej. Pod okom sa jej fialovela obrovská modrina, ktorú si uštedrila pri páde dole briežkom. Chytil ju za ruku a so slzami sa s ňou rozprával. Vravel jej o novom vrhu králikov, ktorý sa včera narodil, o tom, ako jej doma do vázy narezal kvety, aby sa potešila, chystal sa prevliecť periny a ohlásil susedu, aby mu ukázala, ako sa obsluhuje práčka. Jarka stále spala s pootvorenými ústami a on ju hladkal po vyviazanej ruke, sem-tam si utrel slzu z líca, občas potiahol nosom.
Mladý Martin sa prechádzal hore-dole po izbe, chvíľami vyšiel na chodbu, prehodil niekoľko slov s lekárom, koketoval so sestričkami. Evidentne ho tlačil kameň v topánke. Nemal tu čo robiť, mama spala a zabiť dve hodiny času, ktorý mohol tráviť na stretnutí s klientom, ho žralo ako mole páperový vankúš.
Keď sa konečne otec zdvihol a vtisol mame na čelo bozk na rozlúčku, bolo počuť, ako Martinovi padol balvan z pliec. Zaviezol otca domov a ponáhľal sa preč.
„Prídeš po mňa aj zajtra? Už by mohla byť hore,“ spýtal sa otec so samozrejmosťou v hlase.
„Zajtra mám veľa roboty, necháme to na sobotu,“ odpovedal Martin rovnako samozrejme. Otca to zarazilo. Naozaj tam chce nechať mamu dva dni samu?
„Martinko, ale ona nás bude čakať, veď chuderka možno ani nevie kde je, čo je. Nie je doma, okolo samí cudzí ľudia…“
„Otec, ale ja musím robiť, nemôžem sa každý deň flákať po nemocniciach,“ argumentoval rozhorčene, a tým sa pre neho rozhovor skončil.
„Tak si vezmem taxík,“ šepol otec pre seba a išiel do domu. Pichalo ho pri srdci, och, ako veľmi. Martinko nemá čas ísť za mamou do nemocnice. Veď majú len seba navzájom. Pokiaľ vedel, Martin nemá žiadnu známosť, aspoň im nikdy nikoho neukázal, nemá súrodencov, len otca a mamu, chorú a polámanú v nemocnici.
Kým bola Jarka hospitalizovaná, nepodávali jej psychiatrické lieky. Keď sa vrátila domov, bola úplne mimo, liečba demencie cúvla späť do stavu, keď mala problém rozprávať, rozpoznávať kde je a kto je okolo nej. Vykrikovala po nociach, cez deň sa jej chcelo spať. Martin sa staral o hospodárstvo, domácnosť aj o svoju Jarku. Celé noci ju upokojoval, ráno vstal po dvoch-troch hodinách spánku a išiel von nakŕmiť. Keď sa vrátil, Jarka už bola hore a v panike vrieskala, že ju všetci opustili a nechali ju umrieť. Snažila sa zosunúť z postele, neraz pri tom spadla, narazila si zápästie, hlavu či kĺb, ktorý sa pomaly zrastal. Plakala, veľmi a horko, ako malé dieťa, ktorému vzali obľúbenú hračku a hodili ju do ohňa. Martin si ju tisol k srdcu a čičíkal. Hladkal. Prihováral sa jej a do mäkkých vlasov, ktoré jej každý tretí deň umýval, mu kvapkali obrovské slzy.
„Martinko, potrebujem, aby si mi prišiel pomôcť mamku okúpať,“ zavolal otec Martinovi s obrovskou páliacou gučou v hrdle.
„Otec, veď som bol u vás včera, čo si myslíš, že mi pes ští do nádrže? Nemôžem prísť, kedy si zmyslíš. Povedal som, že vám dohodnem opatrovateľku, ktorá s týmto pomôže,“ odpovedal Martin podráždene. Len kým zdvihol telefón, trvalo to desať zazvonení a reč s ním bola zakaždým rovnaká. S mamou pomáhal minimálne a starý Martin, čo ako silný a zdatný chlap bol, v osemdesiatke ho sily opúšťali. Prebdené noci a psychické vyčerpanie si postupne ukrajovali z Martina väčší a väčší diel. Nohavice na ňom viseli, chrbát sa mu zaguľatil tak, že nedočiahol na hornú poličku v kuchynskej linke.
Nestíhal variť, starostlivosť o Jarku si jednoducho vyžadovala priveľa času. Väčšinou spravil len praženicu, natrel chlieb s masťou a posypal cibuľou, v nedeľu im zvykol Martin priniesť vývar a zopár rezňov. V stredu priniesol chlieb, mlieko, maslo, šunku a nejaké keksíky. Ak bolo treba, vybral lieky z lekárne. Teatrálne umyl špinavú šálku, zalial si kávu, potom šálku vložil do umývadla a odišiel.
Nespýtal sa, či otec nepotrebuje s mamou pomôcť, či nechce zájsť napríklad do kostola a on zatiaľ mamu postráži. Mal svoje starosti. Diagnostikovali mu cukrovku, aj on je chorým človekom.
„Žiadna opatrovateľka tu nemôže byť,“ skríkol otec zúfalo. „Vieš, že mama sa každého cudzieho bojí, môžeme byť pri nej len ty a ja.“
„Prosím ťa, nevymýšľaj, veď si zvykne. V nemocnici sa jej nikto nepýtal či sa bojí, či nebojí, bola tam a hotovo!“ podráždený bol už aj Martin. Otec si myslí, že nemá čo na robote. Že dobehne zakaždým, keď zapíska. Najlepšie každý deň. Má predsa svoj život, aj on si potrebuje oddýchnuť, nie sa furt len naháňať.
„Pamätaj, že všetko čo máme, bude tvoje, tak by si sa mal podľa toho aj starať!“ Otec už nezvládal toto vypätie. Jarka sa síce po troch mesiacoch ako-tak pozbierala, ale z neho život vyprchával.
Vadilo jej svetlo, ľudia, zvuk. Keď ju prišli pozrieť sestry, po polhodine odišli, naoko začala zaspávať, ale bola to len jej taktika, aby sa ich zbavila. Dusila ju prítomnosť cudzích, hrudník sa jej pri nádychoch prevaľoval dovnútra a mala pocit, že steny obývačky sa sklonia k sebe a zadlávia ju.
Už sa dokázala sama posadiť aj prejsť na záchod či sa najesť, ale stále musel byť Martin pri nej. Keď išiel na dvor nakŕmiť, postavila sa k oknu a sledovala ho. Trvalo mu to. Jeho pohyby už neboli svižné a rýchle, krok mal opatrnejší, myseľ zádumčivejšiu. Len oči mal stále rovnako živé. Zavše sa pozrel na Jarku stojacu za oknom a zakýval jej. Ona mu zamávala späť a ďalej ho sústredene sledovala. Ani krok bez jej dozoru. Veď, čo ak spadne, čo ak sa šmykne, kto mu pomôže? Ona sa po úraze zotavovala, on ticho odchádzal.
Čím ďalej, tým viac mu začínala tŕpnuť ruka. Zrazu mal veľký problém ju zdvihnúť, nevedel sa s ňou napiť, kŕmenie zvierat sa stalo doslova bojom.
„Už niekoľko dní mám problémy s rukou,“ povedal počas návštevy starý Martin synovi. „Tŕpne mi, nemôžem ju ani zdvihnúť…“
„To budeš mať len presilené, ukáž, natriem ti to,“ zhodnotil otcov stav a vzal si z kúpeľne, zanedbanej špinou, mentolový krém, aby otcovi pomasíroval plece.
„V nedeľu neprídem, idem do kúpeľov,“ oznámil napokon vecne. „Hovoril som so susedou oproti, spraví vám nákup a keď by ste potrebovali lieky, tak jej treba povedať. Prídem o týždeň, potrebujem si už oddýchnuť, z tej cukrovky sa mi zhoršuje zrak a strácam citlivosť v nohách. Včera som sa oblial vriacou vodou a vôbec som to necítil. Až keď sa mi spravili veľké pľuzgiere, tak som išiel na pohotovosť. Potrebujem sa dať trochu do poriadku.“
Starý Martin len ticho sedel, počúval, nemal k tomu čo povedať. Jarka, usalašená v kresle, aj chcela čosi povedať, ale len otvárala ústa a nič z nich nevychádzalo.
„Jarka moja,“ povedal Martin večer v posteli, ktorá už dávno potrebovala čisté obliečky, „celý život sme pracovali, aby sme Martinkovi čo najviac zanechali. Vždy sme mu vo všetkom pomohli, zariadili sme, vybavili… Keď my potrebujeme pomoc, tak sme mu na obtiaž.“ Sedel na kraji postele, otočený chrbtom k svojej milovanej. Natočil sa na ňu, pravú ruku si musel popraviť ľavou, vôbec ho nepočúvala. Jarka ležala, pohľad upretý do steny, kedysi živé oči plné čokoládových plamienkov, stratili svoj lesk aj farbu. Vybledli, plamienky pohasli. Len kdesi hlboko, ďaleko za nimi sa ešte objavovali tiene živých spomienok. Prvá láska aj tá pravá s Martinom. Láska, ktorá vydržala viac ako polstoročie.
Prvýkrát sa stretli na dožinkovej slávnosti. On bol s kamarátmi, ona v bezpečnom kruhu sestier. Pozerali na seba úkosom, Martin so šibalskou výzvou v zdvihnutom kútiku úst. Ona s plachým pohľadom skúmajúcim topánky, oblaky, vysoké lipy… Večer na tancovačke sa od seba nevedeli odtrhnúť. Všetky tance sa zvŕtali spolu, samozrejme, pod drobnohľadom sestier, ktorým sa však Martin tiež páčil. Keď ho po polroku priviedla ukázať domov, otec jej len povedal: „Väčšieho trogára si si už nájsť nemohla!“ Ale prijal ho. Mali veľké gazdovstvo, mäsiar bol skvelým členom do takej rodiny.
Keď si našetril na auto, išli spolu na výlet do hôr. Výlet, na ktorý sa nezabúda. Výlet, ktorý obaja nosili celé roky v srdci. Po prechádzke v hustom lese si rozložili sivú károvanú deku na brehu rieky, kde išli chytať ryby. Schovaní za vysokým rákosím, rozložili výbavu a nahodili na ryby, udice opreli do racošiek a ľahli si vedľa seba. Martin sa naklonil pre ľaliovku, ktorá tam rástla, odtrhol dlhú stonku a začal oranžovým kvetom hladiť Jarkino čelo, ktoré bolo ukryté pod niekoľkými prameňmi svetlohnedých vlasov. Keď jej odhalil tvár, zvedavým kalichom prešiel po línii jej sánky od jedného ucha k druhému a zase späť. Jarka mala zavreté oči pred žiarou slnka, a možno aj Martina, len sa spokojne usmievala, keď ju kvet zľahla pošteklil, kútiky úst sa jej vytiahli o čosi vyššie.
Oranžový peľ jej zlátil tvár, krk, oblinu panenských pŕs, ukrytých pod príliš cnostnými šatami z hustej bavlny. Prešiel kvetom od ramena až po dlaň, kde jej ľaliovku vložil, pomaly jej ju zavrel do prstov a zdvihol ruku k bozku. Bozkával hánku za hánkou, neponáhľal sa, mali všetok čas sveta. Drobnými bozkami si vyznačoval cestičku od ruky ku krku, kde sa lačne zahryzol, až sa Jarka mykla. Otvorila oči a v úsmeve, ktorý hovoril jasnou rečou, mu to dovolila. Všetko. O dva týždne budú ohlášky. Už môže. Už môžu.
Rozopla mu košeľu a chvíľu sa len kochala pohľadom na jeho hladkú hruď s rysujúcimi sa svalmi. Martin amatérsky boxoval, jeho mladícke telo bolo pevné a nedočkavé. Začal ju hladkať najprv po lýtku, chvíľku krúžil na Jarkinom kolene, až sa odhodlal dotknúť jej stehna. Nebránila sa, len jemná triaška nedočkavého vzrušenia jej rozkmitala nohy a rozcinkala zuby.
Bozkával ju na krku, jazykom sa maznal s jej ušným lalôčikom až sa ich pery spojili v bozku takom vášnivom a nevinnom zároveň, že oboch zaliala vlna vlhkej horúčavy. Zbierala sa na perách, mocnela pri srdciach, aby mohla vybuchnúť v ich lonách. Keď si Martin kľakol, aby zo seba striasol košeľu, Jarka si nemo, so žiadostivosťou v očiach, vyzliekala pančuchy. Z úzkych šiat jej pomohol výmenou za pomoc pri rozopínaní nohavíc. Zrazu boli oproti sebe nahí, mladí, dokonale krásni, stvorení jeden pre druhého. Ona nikdy nevidela nahého muža, jeho predchádzajúca láska skončila pri nevinných bozkoch. Očami ju prikrýval, skúmal ženské telo tohto nádherného dievčaťa. Prsia, akurát do ruky, sa k nemu vypínali s bradavkami ako ružičky. Opakom dlane ju pohladil po prsníku, krehko a opatrne, akoby sa jej bál dotknúť, avšak v tej chvíli po ničom tak veľmi netúžil. Prešiel z jedného prsníka na druhý, pohojdával sa rukou medzi nimi až kým, ani čo by omylom, nebrnkol do napruženej bradavky.
Jarkou trochu myklo, nečakala, že bude na dotyk taká citlivá. Zadívali sa jeden druhému do očí a Jarka zdvihla svoju dlaň k Martinovej hrudi. Dotkla sa svalu, ktorý nebol mäkký a poddajný, bol pevný a črtal sa tak, akoby ho niekto namaľoval. Jedným prstom sa kĺzala hore-dolu po jeho boku. Obkreslila prsný sval, najprv ľavý, potom pravý a napokon sa medzierkou medzi nimi vybrala do údolia, ktoré bolo nebezpečne blízko pri tom jej a zároveň tak ďaleko, že sa jej od túžby tisli slzy do očí. Dotkla sa ho, pomaly… skúmavo… ostýchavo. Hanbila sa a chcela zároveň.
Martin sa o ňu zaprel, aby ju opatrne položil na deku, a rukou, ktorou doteraz hladil jej krásne prsia, prešiel k chĺpkom pod bruškom. Chĺpok po chĺpku odsúval, aby sa dostal k tomu, čo ukrývajú. Narazil na malý výbežok a keď sa ho dotkol, takmer vykríkla.
„Prepáč! Smiem?“ spýtal sa Martin trochu zmätene. Jarka, so zvláštne zastretými očami, jemne prikývla a Martin svoj dotyk zopakoval. Najprv len jemne poklepkával bruškami prstov, ako keď virtuóz spoznáva nový klavír. A keď videl, že sa pod jeho prstami správne ladí, pritlačil o čosi viac. Len kúsok. Ale stačilo. Jarka nahlas zastonala a viac odtiahla stehná.
Bozkávali sa tak, akoby si odovzdávali kyslík, lačne a dychtivo, lapali vzduch, ktorý im ten druhý dával. Martin sa vypínal nad Jarkou a ponúkal sa jej dotyku. Červeň jej zalievala líca, ale lono pulzovalo, volalo po spojení. Pohladila ho, najprv nesmelo, no keď sa k nej prehol, dodala si odvahy. Štíhlymi prstami ho objala a šmýkala sa po ňom ako huslistka slákom po strunách. Spočiatku zľahka, no keď sa pod jej prstami rodila lahodiaca melódia, jej ruka sa začala pohybovať rýchlejšie a vášnivejšie.
Martin sa prepínal v bokoch a prstami skĺzol o čosi nižšie, tam, kde sa medzi spojenými lupienkami ukrývala brána života. Opatrne, veľmi opatrne, takmer s posvätnou bázňou do nej vošiel. Skúmal hrboľčeky vnútri aj medový nektár, ktorý mu tiekol po rukách. Nepatrne sa od nej odtiahol a vzal jej ruku, ktorou ho dráždila. Nechápavo, s otázkou v zreničkách sa na neho pozrela.
„Môžem? Chceš ma?“ Nemala na jazyku slová, len prikývla.
Priblížil sa k nej a zatlačil. Na prvý raz sa mu nepodarilo prekonať odpor, ktorý jej lono vytváralo. Skúsil to ešte niekoľkokrát, až sa otvorila. Pomaly a postupne. Jarka mala zaťaté päste, silno zavierala oči, no napriek bolesti to chcela. Panvami sa k sebe približovali a zase vzďaľovali. Narážali o seba ako more o skaly, akonáhle sa spojili, odliv ich opäť odtiahol. Milovali sa krátko a intenzívne. Prvýkrát. Dych, ktorý im prerývane vychádzal z úst, medzi nimi tancoval ako baletka v divokej piruete. Napokon Martin ešte raz prirazil a v slastnom kŕči sa vypol nad Jarku, pohojdávajúc sa v poslednej melódii tejto piesne. Ešte v nej zostal, ešte chvíľku, aby predĺžili spojenie, moment, keď si absolútne patria.
Dnes si už nepamätali, kedy boli spolu naposledy, ale pamätali, aké to bolo po prvýkrát.
„Jarka moja, ja to už takto nenechám. Pre Martina sme guľa na nohe, nie rodičia, ktorí potrebujú pomoc. Keď som si u neho na stavbe roztrhol pruh a dva mesiace som musel ležať, bol za mnou trikrát. Teraz, keď si chorá ty a ja už nie som ja, už nemám silu a sám potrebujem pomoc, horko-ťažko príde dvakrát za týždeň. Ide sa liečiť do kúpeľov. Keby to bolo inak… ale nie je!“ hovoril Marin k žene, ktorá neprítomne pozerala von oknom. Prešiel ku kuchynskej linke a vytiahol zo skrinky pero a papier.
Ja, dolu podpísaný Martin Drozd, spisujem tento závet pri plnom vedomí a svedomí. Všetok svoj majetok, ako aj majetok svojej manželky Jarmily Drozdovej, zbavenej svojprávnosti na právne účely, po našej smrti prenechávam katolíckej charite. Mojím želaním je, aby bol majetok použitý na pomoc matkám s deťmi.
V Hnúšti, 17.3.2026
Martin Drozd
„Zajtra pôjdem za Kráľom, aby mi to potvrdil,“ hovoril Martin, skôr pre seba ako pre Jarku, a pomaly si líhal k nej na rozložený gauč, ktorý od operácie slúži ako provizórna posteľ. Držal sa za nevládnu ruku a s bolestne privretými očami sa mu podarilo uložiť. Natočil sa k nej a pozrel do jej vyblednutých očí, pohladil ju na prepadnuté líce a vtisol bozk na pery, ktoré tak miloval. Celý život.
Ešte jej nedal večerné lieky, už sú nachystané na stole. Za chvíľku. Len na chvíľku si k nej ľahne. Chytí ju za ruku a stláča jej dlaň. Skúša to, ale prsty prestávajú poslúchať. Nejdú zovrieť. Chce ju osloviť, svoju Jarku, svoju JAR, ktorá mu celý život prehrievala ako prvé slnko pole po zimných dňoch. No jazyk mu drevenie, už mu len v zášklboch vychádza z úst. Pozerá na ňu a Jarka hľadí na neho. Z nemej nehy a obrovskej bolesti z pochopenia rozlúčky sa jej z kútika oka vygúľa slza. Len jedna, súcitná a bezradná. Potom Martin s výdychom zavrie oči, ešte raz mu kŕč zovrie telo a niť sa definitívne prestrihne.
„Otec, to si si nemohol ísť pre ten nákup ani k bráne? Chceš mi povedať, že si za tri dni nevyšiel hore dvorom, aby si si išiel pre chleba? Čo ste vôbec jedli?“ vovalí sa Martin k rodičom do kuchyne. „Čo vám tu skapalo? Čo je to za smrad?!“ nakladá, prekračujúc prah dvier. Oči mu padnú na gauč, okamžite ho napne a musí vybehnúť von, aby sa nadýchal. Pozerá dnu cez otvorené dvere na dvojicu v objatí, na hmyzí dom v rodičovskom dome. Potom mu pohľad padne na stôl, kde pri plesnivom chlebe a vyschnutej malinovke leží papier a pero. So všetkým sebazaprením vojde dnu, schmatne papier a zase rýchlo vybehne von. Chvatne číta riadok za riadkom, oči mu preletia po tých pár písmenkách.
„To určite!“ vytiahne z vrecka zapaľovač a ten zdrap spáli. Potom zavolá záchranku.
