Istotne ste sa už stretli počas Vášho života s tým, keď Vám niekto ublížil a neskôr sa i ospravedlnil a žiadal odpustenie. Alebo ste to boli práve Vy, kto sa ocitol v role kajúcnika?
Predchádzajúce štúdie mapujúce odpustenie prišli na to, že samotné odpustenie je prospešné pre individuálnu pohodu človeka (Allemand, Steiner, Hill, 2013). Deklarujú, že odpustenie pomáha udržiavať pozitívne vzťahy s inými a má tendenciu byť prospešné pre duševné a fyzické zdravie.
Existuje niekoľko dôvodov, prečo je dôležité skúmať odpustenie napríklad v starobe
Po prvé, schopnosť odpúšťať môže byť predmetom vývinovej zmeny v priebehu života, podobná iným sociálno-emocionálnym a kognitívnym procesom. Tie sociálno – emocionálne zmeny zahŕňajú v sebe vzťahy s inými, emocionálnosť a osobnosť, kognitívne procesy zahŕňajú myslenie, inteligenciu a jazyk. Pre ľahšie pochopenie si predstavte malé dieťa, ktoré sa učí rozprávať postupne slovo za slovom až ich poskladá do vety, v časovom horizonte jednotlivých vývinových štádií zreje aj jeho osobnosť. So zrením v odpustení je to podobne.
Realizované výskumy skutočne preukázali vekové rozdiely, keď starší dospelí boli ochotnejší odpúšťať ako mladší dospelí. Odpustenie môžu byť výsledkom väčšieho počtu skúseností s medziľudskými problémami a medziľudskými priestupkami počas života.
Po druhé, odpustenie môže mať v staršom veku iný význam. Napríklad teória sociálno-emočnej selektivity predpokladá, že emočné a motivačné zmeny v priebehu celého života sú výsledkom vnímaného budúceho času. Teda, keď jednotlivci považujú svoju budúcnosť za obmedzenú t.j. emočné zážitky predpokladajú za limitované v časovom horizonte vzhľadom k veku – vlastná konečnosť života.
Po tretie, odpustenie môže byť užitočné pri porozumení života v jeho celej poslednej etape. Z naratívneho pohľadu je odpustenie nápomocné pri pochopení minulých prehreškov počas života. Odpustenie môže pomôcť zvládať výzvy, ktoré už spomínaná etapa života so sebou prináša. Odpustenie je spôsobom ako sa vyrovnať s bolesťou, konfliktom, zradou alebo odporom vo vzťahu.
Odpustenie je téma, ktorá v historickom kontexte generuje po stáročia mnoho otázok a zvedavosti. Ponúka dlhé historické reflexie v rozmanitom spektre náboženských tradícií.
Podľa Eriksona je úlohou v poslednej etape života retrospekcia, a tá naznačuje potrebu pozrieť sa späť na svoj život. Seniorom sa môže rozvinúť pocit zúfalstva, ak si spomenú na život skrz sklamania, nedosiahnuté ciele a nevyriešené medziľudské prehrešky alebo konflikty. Jednotlivci, ktorí rozprávajú príbehy o prekonávaní prekážok sú zvyčajne viac pokojní so životom a menej náchylní k depresiám. Tí jednotlivci, ktorí sprostredkujú príbehy o tom, ako zážitok z hlbokej bolesti vyvolal kľúčové poznatky o sebe samých, sú s väčšou pravdepodobnosťou v živote spokojnejší.
Odpustenie ako sada výbavy človeka
Medziľudské priestupky sa v sociálnej interakcii vyskytujú často. Častokrát majú za následok zranenie, či nevôľu. Na odpustenie sa môžeme pozerať ako na „sadu" prosociálnych zmien v motivácii človeka k medziľudskému životu. Človek je voči tomu druhému menej vyhýbavý a pomstychtivý. Táto definícia zdôrazňuje emocionálnu dynamiku a prosociálnu povahu odpustenia.
Odpustenie je odpoveďou na otázku medziľudského konfliktu, ktorý zahŕňa reguláciu negatívnych emócií, a tiež predstavuje aj alternatívu hľadania pomsty alebo jednoducho dištancovania sa od toho, kto nám ublížil.
Odpustenie a náboženstvo
Vzhľadom na historické súvislosti medzi odpustením a rôznymi náboženskými tradíciami je prekvapujúce, že dispozičné odpustenie (dispozičné odpustenie má za úlohu pomôcť vyrovnať sa s negatívnymi dôsledkami, ktoré vyplývajú z konfliktov, a tiež uľahčiť zmysluplné sociálne vzťahy a psychickú pohodu) bolo pozitívne spojené s určitými mierami náboženstva (napr. v religióznom záväzku, vnútornej religiozite, návšteve kostola).
Výskumníci Leach a Lark (2004) v štúdii Sandaga a Jankowského (2010) deklarujú, že duchovné blaho a duchovná transcendencia boli pozitívne korelované s vlastnosťou odpustenia iným. V štúdii Coverta a Johnsona (2009) sa zistilo, že práve „náboženské dôvody“ sú najčastejšou motiváciou pre odpustenie, po nich nasledujú tzv. vzťahové motivácie, pri ktorých sa pokúšame o zmierenie sa s blízkym, a nakoniec tretím motivátorom prečo ľudia odpúšťajú je túžba po zachovaní si blaha, v psychologickej terminológii - wellbeing.
Záleží iba na nás, ako sa k tomu postavíme....
Samoregulácia správania v medziľudských vzťahoch je spojená s vnútornými kognitívnymi a afektívnymi procesmi, ktoré umožňujú človeku regulovať jeho emócie.
V konečnom dôsledku, či už odpustíme skrz religiózne konanie alebo je našou motiváciou iba urovnanie "hrbolov vo vzťahu" je len na nás, aké vzťahy si vytvárame, do akej miery sme ochotní odpustiť, a čo chceme alebo už nechceme tolerovať. Odpustenie nesie so sebou veľkú silu tak, ako jeho protipól. Ak sa aj rozhodneme odpustiť, neznamená to, že musíme zabudnúť. Koniec koncov na skúsenosti zabudnúť nemusíme, majú edukatívny charakter a samotné odpustenie uzdravujúci potenciál.
Bude Vás zaujímať
Odpustenie je jednou z možných reakcií na negatívne dôsledky interpersonálnych prehreškov
pomáha udržiavať pozitívne vzťahy
má tendenciu byť prospešné pre sebahodnotenie a fyzické zdravie
schopnosť odpúšťať môže podliehať vývojovým zmenám v priebehu celého života, podobne ako iné sociálno-emočné a kognitívne procesy
viac odborných znalostí týkajúcich sa medziľudských konfliktov môže zvýšiť motiváciu odpúšťať druhým
· Obete, ktoré neodpustia svojim páchateľom sú motivované konať asociálne tým, že sa im vyhýbajú alebo sa dokonca pomstia
· Odpustenie je téma, ktorá v historickom kontexte ponúka reflexie v rozmanitom spektre náboženských tradícií. Napriek tomu existuje relatívne krátka história empirického výskumu o odpustení.
· Výskumníci Scherer, Cooke a Worthington (2005) vymenovali asi 950 štúdií o odpustení - asi 90% z nich je od roku 1996. Medziľudské priestupky sú častý zdroj osobného/vnútorného strádania, čo má za následok zranenie, nevôľu a narušenie vzťahovej dyády.
Autorka: Mgr. Lenka Šutľáková
Zdroje:
Allemand, M., Steiner, M., & Hill, P. L.(2013). Effects of a forgiveness intervention for older adults. Journal ofCounseling Psychology, 60(2), 279–286. https://doi.org/10.1037/a0031839
Covert, M. B., & Johnson, J. L. (2009). A narrative exploration of motivation to forgive and the related correlate of religious commitment. Journal of Psychology & Christianity, 28, 57–65.
George A. Jacinto & Beverly L. Edwards(2011) Therapeutic Stages of Forgiveness and Self-Forgiveness, Journal of HumanBehavior in the Social Environment, 21:4, 423-437, DOI:10.1080/15433714.2011.531215
Huang, B., Qin,J., Zhang, Y., ... & Zhou, Z. (2020). Why Do People WithSelf-Control Forgive Others Easily? The Role of Rumination and Anger. Frontiersin psychology, 11, 129. https://doi.org/10.3389/fpsyg.2020.00129
Sandage, S. J., & Jankowski, P. J. (2010).Forgiveness, spiritual instability, mental health symptoms, and well-being: Mediator effects of differentiation of self. Psychology of Religion andSpirituality, 2(3), 168–180. https://doi.org/10.1037/a0019124
Scherer, M., Cooke, K. L., & Worthington, E. L., Jr.(2005). Forgiveness bibliography. In E. L. Worthington (Ed.), Handbook of forgiveness (pp. 507–556). New York: Brunner-Routledge.