Istota matiek vs. neistota otcov

Istota matiek vs. neistota otcov
Písmo: A- | A+

Neistota otcovstva je špecifický fenomén, ktorý sa týka približne 50% svetovej populácie, teda mužov.

Ženy žiadnu takúto neistotu voči svojim deťom samozrejme nepociťujú, veď ich predsa porodili, vedia, že sú ich. Ale čo takí muži? Ako si môžu byť skutočne istí, že to malé, ukričané a pozornosť vyžadujúce čudo je naozaj ich?

Evolučné teórie a otcovstvo

            Témou otcovstva, to či je muž skutočným biologickým otcom jeho údajných detí, sa už nejaký ten piatok zaoberajú ako aj psychológovia, tak aj antropológovia. Existuje množstvo variácií v tom, ako kultúry nahliadajú na otcovstvo, no naprieč kultúrami je istota otcovstva pozitívne asociovaná s mužskou angažovanosťou a podieľaní sa na rodičovstve (2).

Na to, aby sme sa mohli rozprávať o tejto téme, si najprv musíme vysvetliť pojem istota otcovstva. Muž posudzuje aká veľká je šanca alebo pravdepodobnosť toho, že je otcom údajného dieťaťa. Je to možné pomocou nepriamych ukazovateľov, napríklad vernosť partnerky alebo fyzická podobnosť dieťaťa (1).

Ale čo ak si muž nie je istý, či dieťa, ktoré vychováva je naozaj jeho? Ak sú tieto ukazovatele nejednoznačné, tak vtedy má muž problém a nastáva neistota otcovstva. Podľa evolučných psychológov táto neistota vyplýva z faktu, že muži sú „naprogramovaní“ vyhľadávať čo najviac sexuálnych partnerov, pričom ženy naopak vyhľadávajú mužov s čo najlepšou genetickou kvalitou (6).

            Ako sme si už spomínali, tak ženy a muži sa podieľajú na dlhodobých (kvalita génov) a krátkodobých (čo najväčší počet partnerov) stratégiách párenia. Tieto rozdielne stratégie umožňujú vznik rozdielnej miere starostlivosti o deti. Pre väčšinu druhov, samci investujú viac do párenia než rodičovstva a samice naopak, viac investujú do rodičovstva než párenia (6).

 

Domáce násilie

Keď otec zistí, že dieťa, ktoré vychováva ako svoje biologické v skutočnosti nie je jeho vlastné, môže to mať negatívny dopad na celú rodinu. Najviac sa takéto situácie vyskytujú medzi ľuďmi, ktorí pochádzajú z nižších socio-ekonomických vrstiev. Najmä u mladých žien, u ktorých je väčšia pravdepodobnosť, že striedajú partnerov. V takýchto rodinách môže vznikať väčšie riziko domáceho násilia a taktiež môže byť spúšťačom aj to, ak muž podozrieva svoju partnerku z nevery (3).

 

Starostlivosť starých rodičov

            Teraz si zaspomínajte na svoje detstvo a adolescenciu a zamyslite sa nad tým, ktorý z vašich starých rodičov sa o vás najviac staral a najčastejšie s vami nadväzoval kontakt. Boli to skôr starí rodičia z matkinej strany?

Evolučná teória totiž naznačuje, že starí rodičia z matkinej strany budú viac zainteresovaní v živote ich vnúčat než starí rodičia z otcovej strany, kvôli rozdielu medzi istotou materstva a neistotou otcovstva (8). Rozdiely v starostlivosti medzi starými rodičmi z otcovej a matkinej strany sa našli aj v historických a moderných spoločnostiach. Poväčšine, stará mama z matkinej strany sa najviac stará, potom starý otec z matkinej strany, ďalej stará mama z otcovej strany a nakoniec starý otec z otcovej strany (5).

            Aby otestovali tento predpoklad, Pollet a jeho kolegovia (8) replikovali výskum z Holandska. Zistili, že rozdiely medzi starými rodičmi týkajúce sa neistoty otcovstva ovplyvnili interakciu a jej frekvenciu medzi starým rodičom a vnukom/vnučkou. Predpoklad sa im potvrdil, starí rodičia z matkinej strany majú signifikantne častejší kontakt s vnukom/vnučkou, než starí rodičia z otcovej strany. Avšak, u Grékov sa zistil úplný opak (7). Práve starí otcovia z otcovej strany investovali viac než staré mamy z matkinej strany. Čo si myslíte, aký to môže mať dôvod?

 

Ako muži a ženy reagujú na hypotetický objav rodičov: význam genetickej príbuznosti

Istota matiek a neistota otcovstva sú dobre známe fakty, ktoré formovali ľudské správanie ako aj z evolučného, tak aj z kultúrneho hľadiska. Teraz si poďme v krátkosti priblížiť jednu z mnohých štúdií, ktoré sa tejto téme venovali.  

Jedným z dôležitých aspektov sexuality cicavcov je vnútorné oplodnenie, ktoré nám dáva materskú istotu a otcovskú neistotu. Z evolučného hľadiska môže táto asymetria vysvetliť mnoho rozdielov medzi mužmi a ženami, ako je rozdiel v zdrojoch žiarlivosti, tendencia mužov skúšať a ovládať sexualitu žien, aby sa predišlo paroháčstvu, a väčšia potreba uistenia mužov o otcovstve zo strany mužov (1).

Vo výskume Bertaminiho a Lyonsa (4) sa skúmali rozdiely medzi pohlaviami v dvoch hypotetických situáciách týkajúcich sa rodičovstva, kde v jednej situácii dieťa nie je geneticky príbuzné s rodičom, kým v druhej geneticky príbuzné s rodičom je.

            Bol vytvorený hypotetický scenár, ktorý bol pre mužov a ženy čo najpodobnejší, aby sa otestovalo, či medzi pohlaviami zostanú silné rozdiely. Participantom bolo prezentované zistenie, že ich dieťa nepochádzalo od nimi zvoleného darcu spermií/vajíčok alebo že dieťa nie je ich biologickým potomkom. Výskumníci následne pozorovali ich reakcie, do akej miery boli nahnevaní, vinili laboratórium, tiež pozorovali ich vzťah s dieťaťom a pýtali sa ich na to, či by si dieťa ponechali aj napriek týmto zisteniam.

Keď sa pozrieme na výsledky, tak účastníci sa cítili negatívnejšie, keď dieťa nemalo ich vlastné gény, čo nám zdôraznilo význam genetickej príbuznosti u rodičovských emócií bez ohľadu na pohlavie jedinca. Ženy boli viac nahnevané než muži, ale s väčšou pravdepodobnosťou by si dieťa nechali. Tiež u participantov, ktorí boli v tej dobe vo vzťahu, bola väčšia pravdepodobnosť, že si ponechajú geneticky nepríbuzné dieťa a mysleli si, že ich vzťah s dieťaťom bude menej ovplyvnený. Je teda možné, že byť vo vzťahu zmení postoje ľudí k deťom a zvýši ich pozitivitu ohľadom myšlienky byť rodičom – a to ako u žien, tak u mužov (4).

 

Záver

            No vráťme sa naspäť k neistote otcovstva. Možno si hovoríte, že v súčasnej dobe sa predsa dá otcovstvo otestovať pomerne jednoducho pomocou DNA. No takéto testovanie sa rozšírilo približne až od roku 1980 a dovtedy takúto možnosť otcovia nemali. Mnohí z nich museli žiť v podozrení, že dieťa, ktoré vychovávajú ako vlastné, je v skutočnosti potomkom iného muža.

A čo Vy? Dokázali by ste žiť v takej neistote?

 

Autori: Kristína Balážová a Zuzana Nekudová v rámci predmetu Evolučná psychológia.

 

Použitá literatúra

1.     Anderson, K. (2006). How well does paternity confidence match actual paternity? Evidence from worldwide nonpaternity rates. Current anthropology47(3), 513-520.

2.     Beckerman, S., Lizarralde, R., Ballew, C., Schroeder, S., Fingelton, C., Garrison, A., & Smith, H. (1998). The Bari partible paternity project: Preliminary results. Current Anthropology39(1), 164-168.

3.     Bellis, M. A., Hughes, K., Hughes, S., & Ashton, J. R. (2005). Measuring paternal discrepancy and its public health consequences. Journal of Epidemiology & Community Health59(9), 749-754.

4.     Bertamini, M., & Lyons, M. (2015). How Men and Women Respond to Hypothetical Parental Discovery: The Importance of Genetic Relatedness. Evolutionary Psychology, 13(2), 147470491501300.

5.     Eisenberg, A. R. (1988). Grandchildren's perspectives on relationships with grandparents: The influence of gender across generations. Sex Roles19(3), 205-217.

6.     Gilding, M. (2009). Paternity uncertainty and evolutionary psychology: how a seemingly capricious occurrence fails to follow laws of greater generality. Sociology43(1), 140-157.

7.     Pashos, A. (2000). Does paternal uncertainty explain discriminative grandparental solicitude? A cross-cultural study in Greece and Germany. Evolution and Human Behavior21(2), 97-109.

8.     Pollet, T. V., Nettle, D., & Nelissen, M. (2006). Contact frequencies between grandparents and grandchildren in a modern society: Estimates of the impact of paternity uncertainty. Journal of Cultural and Evolutionary Psychology4(3-4), 203-213.

Obrázok: Beck, J. (2019). Father and son at the beach. https://unsplash.com/

Skryť Zatvoriť reklamu