Neverbálne jazykové prejavy: sú dôležitejšie ako hovorené slovo?

Pri komunikácii máme často na mysli to, čo hovoríme. Interpersonálna komunikácia je však oveľa viac ako význam slov.

Neverbálne jazykové prejavy: sú dôležitejšie ako hovorené slovo?
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zahŕňa v sebe tiež implicitné správy, ktoré sú vyjadrené neverbálnym správaním, či už zámerne alebo nie. Neverbálna komunikácia je univerzálny jazyk, ktorým hovoríme a ktorý interpretujeme každý deň. (1)

Či už si to uvedomujeme alebo nie, neustále navzájom čítame mimiku a reč tela. Podvedome túžime po potvrdení na tvári druhého človeka, napríklad pri prijímaní spätnej väzby, pri prezentovaní, na pohovore, na rôznych stretnutiach atď. Venujeme osobitnú pozornosť výrazu tváre a neverbálnym prejavom, aby sme získali spätnú väzbu o našom prejave.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niektorí odborníci sa domnievajú, že neverbálna komunikácia prevažne presahuje hovorené slovo. Albert Mehrabian, profesor psycholgógie na UCLA, vytvoril teóriu založenú na svojom výskume, tzv. "3 V´s of Communication" (1981). Mehrabian hovorí, že každý spôsob komunikácie má inú váhu: verbálne predstavuje 7% komunikovanej správy, hlasové 38% a vizuálne podnety predstavujú 55%. Mehrabian verí, že ak existuje nesúlad medzi tým, čo sa hovorí, a tým, čo sa komunikuje hlasovo a vizuálne, publikum má tendenciu dôverovať vizuálnym a hlasovým prejavom.(2)

Kde to ale celé pramení? 

Jednou zo široko rešpektovaných teórií rozvoja neverbálnej komunikácie je Darwinova teória, ktorá tvrdí, že neverbálne podnety pre špecifické emócie sa dajú vystopovať už od začiatku a možno ich pozorovať u niektorých príbuzných druhov zvierat. Podľa tejto teórie je neverbálna komunikácia produktom evolúcie. Vyvinula sa, pretože ľudia sa jeden na druhého museli spoľahnúť, aby prežili, museli komunikovať; mimika sa mohla vyvinúť ako efektívny spôsob vyjadrovania pocitov a zámerov. 

Psychológovia študovali zvieratá, ktoré sú geneticky podobné ľuďom, aby podporili túto hypotézu. Pozorovali makakov a objavili mnoho rovnakých spôsobov neverbálnej komunikácie, aké sa pozorujú u ľudí. Makaky vydajú prenikavé, vysokofrekvenčné výkriky, keď narazia na predátora, podobné výkriku strachu u človeka. Taktiež sa radujú, keď nájdu zrelý zdroj ovocia, ktorý sa dá prirovnať k ľudskému hlasovému výbuchu rozkoše. (3)

Skryť Vypnúť reklamu

Podľa teórie univerzality výrazy tváre pomohli prežitiu uľahčením komunikácie v sociálnych skupinách - súvisia s našou adaptáciou na prežitie. Pri emóciách totiž v našom tele dochádza k fyziologickým procesom, ktoré nás na niečo pripravujú. Napríklad pri hneve sa do rúk nahromadí krv, čo nás pripraví na útok. Pri strachu sa zase krv nahromadí do nôh, aby bolo telo pripravené na útek. 

Výrazy strachu a znechutenia menia zmyslové orgány na tvári, aby zvýšili alebo znížili zmyslové vystavenie prostrediu. Vyjadrenie výrazov strachu zodpovedá úlohe strachu pri podpore zmyslovej bdelosti v situáciách, kedy môže byť dôležité lepšie vnímať okolie a vyhnúť sa hrozbám. (4)

Skryť Vypnúť reklamu

Napríklad si predstavte, že začujete hlasný buchot. Vydesí vás to a ako prejav strachu rozšírite oči a tak sa rozširuje aj vaše videnie tým, že sa prepúšťa viac svetla, aby vám pomohlo lokalizovať akékoľvek nebezpečenstvo. Taktiež začneme intenzívnejšie dýchať, alebo sa hlboko nadýchneme, čo je rýchly spôsob, ako dostať viac kyslíku do nášho systému pri príprave na boj alebo útek.

Ale ak sme však napríklad znechutení, oči sa nám zúžia a dostane sa do nich menej svetla, ak zaostríme. Vráskanie nosa tiež pomáha zmenšiť veľkosť nosnej dutiny a umožňuje prúdenie menšieho množstva vzduchu, aby ste nemuseli cítiť to, z čoho ste znechutení – pričom utlmenie senzorov spôsobuje taktiež aj potlačenie pier. 

Skryť Vypnúť reklamu

Reakcia nevidiacich ľudí na víťazstvo a zlyhanie na olympijských a paralympijských hrách  

V americkom výskume skúmali spontánne reakcie správania na víťazstvo alebo prehru v džude na olympijských a paralympijských hrách. Konkrétne pozorovali to, či vidiaci, slepí a vrodení slepí jedinci rôznych kultúr spontánne prejavujú hrdosť a hanbu na rovnaké situácie úspechu a neúspechu - víťazstvo a zlyhanie na olympijských alebo paralympijských hrách. Výsledky ukázali, že vidiaci, slepí a vrodení slepí jedinci prejavili rovnaké správanie spojené s prejavom hrdosti alebo hanby v reakcii na úspech alebo zlyhanie. Reakcie však boli menej výrazné u jednotlivcov z vysoko individualistických kultúr, ktoré si vážia sebavyjadrenie. Vzhľadom na to, že vrodene slepí jedinci v rôznych kultúrach preukázali rovnakú reakciu hanby na zlyhanie, sú celkové zistenia v súlade s domnienkou, že prejavy správania spojené s hanbou aj hrdosťou sú pravdepodobne vrodené, ale prejav hanby môžu niektorí vidiaci jedinci zámerne potlačiť v súlade s kultúrnymi normami.(3) 

Reč tela v rôznych kultúrach – zaujímavosti zo sveta 

Niektoré výrazy tváre sú teda univerzálne a sú do značnej miery inštinktívne, no sú aj také neverbálne prejavy, ktoré sú kultúrne podmienené a dajú sa naučiť v priebehu výchovy. 

  • Očný kontakt – v západných krajinách znamená, že počúvam toho druhého človeka, zaujíma ma, čo hovorí. Fíni a Japonci sa naopak hanbia, keď je očný kontakt príliš intenzívny a môže to znamenať napríklad to, že ten človek, ktorý sa na toho druhého príliš dlho pozerá, sa o neho zaujíma sexuálne. Oni vyhľadávajú očný kontakt iba na začiatku rozhovoru. V Japonsku ľudia často zatvoria oči, keď pozorne počúvajú, pretože to blokuje vonkajšie stimulácie a sú schopní lepšie sa sústrediť.  

  • Sebavyjadrenie – Taliani sú známi svojimi expresívnymi gestami rúk, naopak napríklad Nemci alebo Briti pri hovorení nepohybujú rukami, lebo to odvádza pozornosť a publiku pôsobí otravne. (5)

V zásade, isté formy neverbálnych prejavov sa líšia podľa jednotlivých kultúr, ale tie základné výrazy tváre sú univerzálne vo všetkých z nás. Ak nesúhlasíte, tak sa skúste zamyslieť nad tým, prečo ľudia, ktorí sa narodili nevidiaci, reagovali rovnako ako vidiaci jedinci, bez toho, aby sa naučili, ktoré výrazy sú spojené s akými emóciami.

Autor: Krisztina Ábelová, študentka

Zdroje

  1. Andrews, M. A. (2010, November 1). Why do we use facial expressions to convey emotions? Scientific American. Retrieved from https://www.scientificamerican.com/article/why-do-we-use-facial-expressions/ 

  1. McGowan (2008). Nonverbal communication. Electrical and Computer Engineering Design Handbook. Retrieved from https://sites.tufts.edu/eeseniordesignhandbook/2014/nonverbal-communication-2/ 

  2. Tracey, Jessica & Matsumoto, David (2008). The spontaneous expression of pride and shame: Evidence for biologically innate nonverbal displays. The National Academy of the Sciences of the USA. DOI: 10.1073/pnas.0802686105 

  3. Susskind, J. M., Anderson, A. K. (2008). Facial expression form and function. Communicative & Integrative Biology, 1(2), 148-149. DOI: 10.4161/cib.1.2.6999 

  4. Zhi-Peng, R. (2014). Body Language in Different Cultures. US-China Foreign Language, 12(12), 1029-1033. 

Ústav aplikovanej psychológie FSEV UK

Ústav aplikovanej psychológie FSEV UK

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  51x

Ústav aplikovanej psychológie FSEV UK prináša vzdelávanie zamerané na všetky oblasti psychológie. Špecializujeme sa na aplikovanú psychológiu, teda psychológiu zameranú na riešenie problémov reálneho sveta.Sme súčasťou najmladšej fakulty najstaršej slovenskej univerzity. K vzdelávaniu pristupujeme inovatívne a zároveň poctivo. Kvalitu vzdelania zabezpečuje tím prednášajúcich, špičkových výskumníkov a výskumníčok, aj uznávaných expertiek a expertov z praxe. Viac informácii o nás nájdete na webe alebo nás môžete sledovať na Facebooku. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu