Jazyk je mechanizmus komunikácie a zároveň je objektívnou formou zhromažďovania, uskladňovania a prenosu ľudských skúseností. Ako kultúrny element je jazyk tvorený znakmi a symbolmi, ktoré majú určitý význam. Sociálny element je vyjadrený v sociálnych funkciách jazyka ako prostriedku slúžiacemu pre ľudskú komunikáciu. Samotné slovo vyjadruje nejakú informáciu, posilňuje nahromadené vedomosti, prináša emocionálne potešenie alebo emocionálnu nespokojnosť a taktiež vyjadruje túžbu. Spojenie jazyka a sociálneho fenoménu je podložené faktom, že je jazyk držiteľom všetkých informácii súvisiacich s históriou ľudstva a s históriou národov. Jazyk umožňuje človeku vyjadriť veľké množstvo myšlienok a nápadov používajúc minimálny počet slov[1].
Počiatok psychologického prístupu k jazyku
Sociálnymi funkciami jazyka sú myslené spôsoby, ktorými sa jazyk vyjadrený skupinou ľudí vzťahuje k sociálnej pozícii a organizácii skupiny. Pre upresnenie tohto sociologického pohľadu na jazyk, je potrebné priblížiť si počiatok psychologického prístupu k jazyku, ktorý sa najprv snažil stanoviť vzťah medzi jazykom a myšlienkou.
V minulosti sa tvrdilo, že hlavná funkcia jazyka bola vyjadriť alebo komunikovať mentálny obsah. Tento predpoklad bol uplatnený aj neskôr, kedy sa tvrdilo, že jazyk bol jednoducho nástrojom slúžiacim na vyjadrenie a prenos myšlienok a jeho funkcia bola v mentálnom živote a v materiálnej kultúre skupiny iba technická. Do začiatku súčasného storočia bol tento názor uznávaný a preferovaný sociálnymi teoretikmi, ktorí zároveň prejavili menší záujem o jazyk ako zdroj dát v sociálnej organizácii.
Počiatky záujmu o sociálne funkcie jazyka siahajú k viacerým zdrojom. Prvým zdrojom bola veda nazývaná lingvistika, ktorej priekopnícka práca skúmala vzťah medzi formami reči a spoločenským statusom. Druhým zdrojom bolo rané dielo Lewisa Henry Morgana a ďalších antropológov, ktorí zistili významný vzťah medzi príbuzenským zoskupením a sociálnymi zvyklosťami[2]. Tretím zdrojom bola skupina francúzskych sociológov vedená Emilom Durkheimom, ktorých teória kolektívnych reprezentácii vzbudila záujem o kategórie jazyka ako determinanty sociálneho správania[3].
Behavioristi a sociologický prístup k jazyku
Záujem o sociologický prístup k jazyku sa objavil už v behavioristickej škole psychológie, kde svoje teórie zakladali na skúmaní zvieracieho a ľudského správania. Prostredníctvom pozorovacích štúdii sledujúcich skupiny zvierat, detí a primitívnych spoločností, sa postupne začal vyvíjať nový prístup k jazyku[4].
Významným medzníkom v tomto vývoji bola práca amerického filozofa Grace de Laguny, ktorý tvrdil, že ľudská reč bola vedľajším produktom zvieracieho kriku a slúžila originálne ku koordinácii skupinovej aktivity[5]. Anglický etnológ a sociológ poľského pôvodu Bronislav Malinowski zdieľal podobný názor v jeho analýze jazykového správania u domorodcov z Trobriandových ostrovov.
Štúdium skupín detí viedol Piageta[6], Georga H. Meada[7] a iných psychológov, aby sústredili svoju pozornosť na používanie jazyka u detí ako súčasti procesu socializácie. Zistili, že pomocou jazyka dosiahne dieťa kritické myslenie vtedy, keď berie do úvahy pozíciu iných v jeho rečovom správaní[8]. Pre Meada, Deweyho[9] a iných sociálnych behavioristov bol jazyk neodlúčiteľnou súčasťou správania sa organizmov.
Neskorší behaviorizmus opisoval ľudské správanie ako aspekt zvieracieho správania. Nový prístup behavioristov však vyzdvihol nápadné rozdiely medzi správaním zvierat a správaním ľudí. Tieto rozdiely sa týkali funkcie symbolu alebo znaku v ľudskom a zvieracom živote. Pokým veľa skupín zvierat koordinuje ich aktivitu prostredníctvom vokálnych znakov, tieto znaky nemajú žiaden význam mimo kontextu aktuálnej situácie. Ľudské bytosti sú si naopak vedomé funkcií znakov ako symbolov a nepotrebujú na ne reagovať automaticky.
Porozumenie roly symbolu je kritické pre výskum sociálnych funkcií jazyka. Termín “symbol“ je používaný v zmysle náhodného znaku, ktorý niečo reprezentuje a je ustanovený sociálnymi zvyklosťami. Je dôležité, aby bol tento znak rozlíšiteľný od nesymbolického znaku, ktorý je vytvorený zvieraťom. U zvierat je tento znak nerozlíšiteľný a neporozumiteľný bez sprievodnej situácie. Symbol u ľudí je rozlíšiteľný a zrozumiteľný v každej situácii[10].
Jazyk je teda komunikačným prostriedkom, ale aj sociálnym fenoménom, ktorý hrá dôležitú úlohu v živote každého jedného z nás. Slúži na komunikáciu našich myšlienok, nápadov a vedomostí, ale zároveň je aj formou socializácie. Prostredníctvom jazyka vie človek deklarovať svoju psychologickú pozíciu v sociálnej skupine. Jazyk je taktiež súčasťou vývoja sociálnej osobnosti a dôležitým nástrojom slúžiacim na zachovanie ľudskej kultúry.
Autor: Kristína Jenisová, študentka ÚAP FSEV
Zdroje
Všetky obrázky boli čerpané z https://unsplash.com/
[1] Korneeva, A., Kosacheva, T., & Parpura, O. (2019). Functions of language in the social context. In SHS Web of Conferences (Vol. 69, p. 00064). EDP Sciences.
[2] Barker, G. C. (1945). THE SOCIAL FUNCTIONS OF LANGUAGE. ETC: A Review of General Semantics, 2(4), 228-234. Retrieved April 27, 2021, from http://www.jstor.org/stable/42575938
[3] Doroszewski, W. (1933). Quelques remarques sur les rapports de la sociologie et de la linguistique: Durkheim et F. de Saussure. Libr. F. Alcan.
[4] Barker, G. C. (1972). Social functions of language in a Mexican-American community. University of Arizona Press.
[5] De Laguna, G. (1927). Speech: Its function and development.
[6] Piaget, J. (1932). The language and thought of the child. Taylor & Francis.
[7] Mead, G. H. (1928). Mind, self and society. University of Chicago Press.: Chicago.
[8] Lewis, M. M. (1999). Infant speech: A study of the beginnings of language (Vol. 15). Psychology Press.
[9] Dewey, J. (1925). Experience and nature.
[10] Barker, G. C. (1945). THE SOCIAL FUNCTIONS OF LANGUAGE. ETC: A Review of General Semantics, 2(4), 228-234. Retrieved April 27, 2021, from http://www.jstor.org/stable/42575938
