V oblasti mentálneho zdravia je pre deti k dispozícií viac služieb, napriek tomu sa skôr vyznačujú sklonom k liečeniu správania než k holistickým praktikám well-beingu. Dospelí sa učia nedôverovať prirodzeným tendenciám detí a pri ich výchove sa spoliehajú na lekárov, lieky, korekciu správania či vzdelávacie osnovy.
Z akého konceptu vychádza hrová terapia (CCPT)?
Hrová terapia vychádza z konceptu, že deti do 12 rokov najúčinnejšie komunikujú vo svojej hre, pretože ešte nevedia plne abstraktne uvažovať ako dospelí. Deti nielen komunikujú prostredníctvom hry, ale tiež organizujú svoje myšlienky, rozvíjajú alternatívne kognitívne vzorce, precvičujú správania a vyjadrujú prostredníctvom hry emócie.
Čo je hrová terapia zameraná na deti (CCPT) v poradenstve?
Hrová terapia zameraná na dieťa je nedirektívny prístup, ktorý pracuje s dieťaťom a jeho typickým vyjadrovacím prostriedkom je hra. Ako špecifický psychoterapeutický prístup ho konštituovala v roku 1947 Virginia Axline, ktorá vyvinula princípy a praktiky CCPT na základe humanistického prístupu Carla Rogersa. Terapia hrou zameraná na dieťa je prístup založený na dôvere v dieťa, že sa zapojí a bude nasledovať svoje seba-aktualizačné hodnotiace systémy, aby sa posunulo k seba-zdokonaleniu - čo vedie k zlepšeniu nielen ostatných, ale aj všeobecne prostredia.
Napriek kritike voči CCPT prístupu sa autori metaanalýzy zhodli, že je hrová terapia u detí prospešná a účinná liečba. Iný výskum tiež naznačil, že nedirektívne humanistické prístupy ako je CCPT majú významne väčší efekt ako nehumanistické prístupy založené na správaní.
Podľa prístupu sú si deti vedomé toho, čo potrebujú, aby sa posúvali smerom k dosiahnutiu potrieb, ak sú splnené podmienky, ktoré potvrdzujú ich hodnotu ako človeka. Počas vyrastania však deti dostávajú zmiešané signály od okolia, aby nedôverovali svojim inštinktom a túžbam správať sa určitých spôsobom.
Akú úlohu zohráva psychológ v hrovej terapii?
Psychológ v CCPT poskytuje bezpečné prostredie bohaté na hračky a zameriava sa na rozvoj terapeutického vzťahu s dieťaťom prostredníctvom autentickosti, empatie a bezpodmienečného pozitívneho rešpektu.
Psychológ vníma dieťa ako individualitu so svojou jedinečnou cestou, ktorá sa najlepšie chápe v reálnom kontexte. Terapeut v prvom rade rozvíja vrúcny vzťah s detským klientom, pričom ho prijíma presne takého, aký je, aby mohol plne vyjadriť svoje pocity. Psychológ rozpoznáva pocity dieťaťa, akceptuje ich a následne ich zrkadlí. Činnosť dieťaťa neriadi a rešpektuje jeho tempo v plnom rozsahu.
Psychológ sa snaží prostredníctvom hrovej terapie zapojiť deti do hľadania toho, čo ich skutočne obohacuje a uľahčuje rast smerom k obohacovaniu. Taktiež je zástancom zlepšovania podmienok pre deti vo všetkých prostrediach, rozširovania sily a bezpečnosti vzťahu do každodenných spoločenstiev, v ktorých sa deti učia, hrajú a rastú.
Aké výsledky sa môžu dosiahnuť hrovou terapiou ?
Ak má dieťa splnené podmienky (prítomnosť vrúcneho vzťahu s terapeutom, neriadená činnosť dieťaťa terapeutom, rešpektovanie tempa dieťaťa a jeho osobnosti), rozvíja svoju sebakontrolu, sebavedomie, rešpekt a akceptáciu seba i druhých. Spoznáva svoje potreby či emócie, s ktorými sa snaží narábať zodpovedným spôsobom. Vďaka týmto procesom dieťa dozrieva a témy, kvôli ktorým dieťa prišlo na hrovú terapiu, ustupujú.
Terapia hrou sa môže využívať aj pri deťoch s mentálnym postihnutím. Hrová terapia im môže pomôcť stať sa viac spoločensky prepojenými, podporiť adaptívne správanie či rozvíjať herné schopnosti na vyššej úrovni. V konečnom dôsledku si deti s mentálnym postihnutím môžu zlepšiť svoje emočné a sociálne fungovanie.
Autor: Farkasová Erika
Zdroje:
Astramovich, R. L., Lyons, C., & Hamilton, N. J. (2015). Play Therapy for Children With Intellectual Disabilities. Journal of Child and Adolescent Counseling, 1(1), 27–36. https://doi.org/10.1080/23727810.2015.1015904
Bratton, S. C., Ray, D., Rhine, T., & Jones, L. (2005). The Efficacy of Play Therapy With Children: A Meta-Analytic Review of Treatment Outcomes. Professional Psychology: Research and Practice, 36(4), 376–390. https://doi.org/10.1037/0735-7028.36.4.376
Landreth, G. (2012). Play therapy: The art of the relationship (3rd ed.). Routledge
Lin, Y. W & Bratton, S. C. (2015). A Meta-Analytic Review of Child-Centered Play Therapy Approaches. Journal of Counseling & Development, 93(1), 45–58. https://doi.org/10.1002/j.1556-6676.2015.00180.x
Mearns, D., & Cooper, M. (2017). Working at relational depth in counselling and psychotherapy (2nd ed.). Sage publications.
Ray, D. C. (2019). The Child and the Counselor: Relational Humanism in the Playroom and Beyond. The Journal of Humanistic Counseling, 58(1), 68–82. https://doi.org/10.1002/johc.12090
Spiske, M. (2021). Young boy stacks funny animal comic cardboard boxes. [JPG]. Unsplash. https://unsplash.com/photos/OO89_95aUC0
