O reforme justície sa hovorí už roky. Nepohli sme sa s ňou ani o krôčik, lebo prišli udalosti, ktoré nikto nečakal a prekryli dobré ambície. Veď Kočner a spol. to už je len nejaká kauza, ktorá upútala pozornosť celého národa. Ale vyriešiť túto kauzu bez toho, aby sa „ vyčistila“ justícia, je veľmi problematické. Sú náznaky, že aj reforma justície nezostane stranou a bude ťažko bolestne prebiehať za pochodu. Ministerka spravodlivosti sa chystá zrušiť imunitu sudcov. Dobrý to nápad, ale iba nápad. O realite môžeme iba snívať.
Prečo tento dlhý úvod? Tak pokračujem. V roku 2017 som napísal príspevok s názvom Reforma justície? Teda s otáznikom, ktorý napovedal toho veľa. V tomto príspevku som uviedol ako sa Smeru spolu s KDH podarilo otvoriť Ústavu Slovenskej republiky a zakomponovať do nej dlho očakávanú reformu našej justície. Tento nečakaný počin bol z pohľadu opozície hodnotený ako účelové spojenie Smeru a KDH, keďže KDH si zas dalo do ústavy zákon o ochrane manželstva. Postupne táto reakcia opozície oslabla a hovorilo sa iba o reforme justície, pretože práve ona sa mala dotýkať asi 1400 našich sudcov. Tí sa vzopreli a dosiahli na Ústavnom súde aspoň pozastavenie previerky a tento stav trvá doteraz. A tak pozornosť verejnosti sa presunula na kauzu spojenú s Doprastavom a Váhostavom, na nepokoje v Ukrajine a začínajúci problém s migrantami. O obohatenie tohto stavu sa postaral Štefan Harabin, ktorého senát porepúšťal na slobodu odsúdených policajtov, ale čo je najhoršie, aj dlho hľadaného a komplikovane dolapeného kriminálnika Mišenku, ktorý ako vieme následne znovu ušiel na dlho a iba pred pár týždňami ho znovu chytila rakúska polícia a beží proces o jeho vydanie na Slovensko.
Kauza Harabin však priniesla aj vzácne ponaučenie práve so zamýšľanou reformou justície. Napríklad v tom, že poukázal ako v praxi funguje uplatňovanie subjektívneho právneho názoru pri interpretácii zákona, čo v konečnom dôsledku môže mať až hrozivý dopad na verdikt súdu, ale aj ďalšie súvislosti v odvolacích konaniach. Je len logické, že práve takýto stav má za následok neudržateľné kopenie súdnych spisov a neúnosné prieťahy v súdnom konaní. Odstrašujúcim príkladom je súdny proces s Majským, ktorý trvá už 18 rokov. To je priam neuveriteľné. A už sme pri základoch reformy justície, od ktorých jedine možno očakávať nejakú reálnu zmenu. Podľa mňa sú to elementárne veci na ktoré netreba ani právnické vzdelanie, stačí zdravý sedliacky rozum a práve ten aktéri reformy v ani najmenšej miere neuplatňujú.
Je predsa nenormálne, že v zákonodarnom orgáne, teda v Národnej rade Slovenskej republiky sa ročne schvália stovky zákonov a noviel a mnohé z nich idú následne na Ústavný súd, ktorý má posúdiť či sú v súlade s ústavou. Toto je podľa mňa ten najviac chorý jav v našom vraj právnom štáte. Nie ja, ale logika veci hovorí, že v NR SR majú byť schválené iba také zákony o ktorých sa už v schvaľovacom procese jasne povie, že sú v súlade s ústavou. A čo je tiež veľmi dôležité, musia byť zrozumiteľne a jednoznačne formulované, aby nemohlo dôjsť v súdnom konaní k ich rôznej interpretácii. Úplne počujem oponentov toho návrhu, že je zlý a nerealizovateľný a všade vo svete to prebieha tak ako u nás atď. atď. Čo je samozrejme čistá demagógia. Za takéhoto stavu veru očakávať nejakú zásadnú reformu v justícii nemožno.
A ešte jedna chorá vec, ktorá súvisí s previerkami sudcov. Tí totiž majú ísť ako prvý krok na detektor lži ( polygraf či psychofyziologické overovanie pravdovravnosti), ktorý využíva Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Paradoxom je, že sudcovia v súdnych konaniach nesmú akceptovať výsledky detektora lži.
S týmto tzv. detektorom lži, presnejšie povedané so vzťahom mozgových procesov k procesom psychickým sa zaoberám celý svoj život a takmer 40 rokov na pôde Slovenskej akadémie vied. Na základe niekoľkoročných výskumov a štúdia literatúry, vyšla mi už v roku 1965 knižka v ktorej som počas 11 rokov spracoval do monografie ako prvý tzv. elektrokožný jav ( zmení sa vodivosť kože pod vplyvom podnetu), ktorý sa ako objektívny ukazovateľ využíva v zariadení, ktoré je pomenované ako detektor lži, alebo polygraf. V roku 2014 mi vyšla kniha pod názvom Detektor lži neexistuje, v ktorej vedecky dokazujem, že celý detektor lži je šarlatánstvo a paveda, že nemôže odhaliť či vyšetrovaný luže, alebo hovorí pravdu. Dôvodím jasne, že je to iba prostriedok na manipuláciu s osudom vyšetrovaného. Preto už v tom roku 2014 som knihu doručil všetkým 150 poslancom NR SR, všetkým sudcom Najvyššieho súdu SR, prezidentovi i generálnemu prokurátorovi. Cieľ bol jediný a to zdôrazniť a vyzvať kompetentných, že paveda nepatrí do štátnych inštitúcií. V denníku SME dňa 24. februára 2015, dočkal som sa odpovede od Národného bezpečnostného úradu a tá znela, že NBÚ pri previerke sudcov upúšťa od detektora lži. S úľavou som si vydýchol, že predsa sa čosi pozitívne deje. Naivne som sa však domnieval, že NBÚ sa s detektorom lži totálne rozlúčil. Ale nerozlúčil. Totiž v apríli, 22, 2020 v tom istom denníku som sa dočítal o generálnej tajomníčke služobného úradu Anny Bilecovej, ktorú do tejto funkcie vymenoval štátny tajomník Lukáš Kyselica, že je nedôveryhodná a podozrivá z korupcie. Napriek tomu Kyselica jej dôveroval a na protesty proti jej vymenovaniu na tento post poznamenal, že ak útoky budú aj ďalej pokračovať, ona nemá problém ísť na detektor lži. Ale to nie je všetko. V tom istom denníku 20.júla 2020 sa objavil článok pod nadpisom Koalícia sa chystá na Kováčikov koniec. A v podnadpise bolo uvedené, že špeciálny prokurátor údajne čoskoro príde o bezpečnostnú previerku. Začiatkom júla Kováčik rozposlal médiám vyhlásenie v ktorom reagoval na slová Juraja Šeligu, že sa vyhýba detektoru lži v tom zmysle, že sa nevyhýba. Tiež hovorkyňa špeciálnej prokuratúry Jana Tökölyová médiá informovala, že Kováčik „ Na bezpečnostnom pohovore bol aj koncom júna, je teda zrejmé, že sa neodmietol zúčastniť na bezpečnostnom pohovore, ktorého súčasťou je aj polygrafické vyšetrenie – psychofyziologické overenie pravdovravnosti. Pre nezasväteného čitateľa poznamenávam, že výrazy detektor lži, polygraf a psychofyziologické overovanie pravdovravnosti sú ekvivalentami pojmu „detektor lži“.
Sklamaný týmito informáciami som nútený urobiť tento záver. Národný bezpečnostný úrad „Detektora lži“ sa nevzdal a naďalej ho využíva pri bezpečnostných previerkach ústavných činiteľov rôznych stupňov. Táto štátna inštitúcia používa pavedecký a šarlatánsky prostriedok ktorým predstiera, že objektívne dokáže odhaliť klamstvo. Pričom veda už viac ako 100 rokov hovorí, že také niečo neexistuje a ide len a len o manipuláciu s osudom vyšetrovaného. Treba teda zároveň dôrazne dodať, že NBÚ nemá nič spoločné s bezpečnosťou a na základe pavedeckých postupov tým pádom jeho bezpečnostné previerky sú obyčajným podvodom, ktorý v demokracii a právnom štáte má povahu trestnej činnosti.
Zo všetkého povedaného vyplýva, že v prvom rade bezpečnostnú previerku potrebuje Národný bezpečnostný úrad.
Anton Uherík
Autor je vedec a spisovateľ
