Niet hádam týždňa, aby sa človek nestretol s informáciou zo života Rómov. A v tejto informácii opakovane a naďalej sa hovorí o ich integrácii, či inklúzii do majoritnej spoločnosti. Pred pár dňami v televízii ukazovali ako táto „integrácia“ úspešne pokračuje na príklade, kde si Rómovia sami stavajú rodinné domy a ako sa chcú odpútať od hrozných pomerov v rómskych chatrčiach. A bolo to aj uveriteľné, avšak s tým, že nesmieme tento konkrétny pozitívny príklad generalizovať. Totiž on hovorí iba o tom, že aj rómska komunita nie je názorovo a ambíciami homogenná. V každom etniku existujú jedinci s odlišnými postojmi, ktoré sa týkajú života etnika a jeho postavenia v majoritnej spoločnosti. Problémy rómskeho etnika však zostávajú stále tie isté. Žije na okraji spoločnosti a biede, bez hygieny a vzdelania. A tento stav majoritná spoločnosť vraj musí naliehavo riešiť. Veď vraj žijeme v demokracii a humanita je na prvom mieste. Nesmú byť teda naďalej segregovaní, ale naopak žiť v podmienkach v akých žijeme my všetci nie Rómovia. Je to úloha nielen tejto vlády, ale bola to úloha aj vlád minulých. A túto úlohu stráži Brusel, pretože na jej riešenie poskytuje dlhodobo nie malé čiastky z eurofondov. Ani napriek vyššie spomínaného pozitívneho príkladu so stavaním vlastných domov, Brusel nie je stále spokojný. Výhovorky, ako vraj Rómovia sú stále neprispôsobiví, čo riešenie úlohy integrácie komplikuje, Brusel nie je ochotný akceptovať.
A pritom vôbec netreba náročne skúmať, že existencia tzv. rómskeho problému je tu preto, lebo od začiatku ( a to sú už pekné rôčky), sa nerešpektuje základné a nemenné poznanie o Rómoch. A toto poznanie hovorí, že Rómovia majú vlastnú identitu, vlastnú históriu, kultúru a jazyk. Kompetentné orgány a inštitúcie sa však držia politickej agendy a nie tohto poznania.
Jedná sa tu teda o úplne zlú definíciu rómskej komunity a preto všetky doterajšie finančne nákladné opatrenia, musia byť zákonite neúčinné. Ukazuje sa zároveň aj to, ako nebezpečné je keď do hry vstúpi politická objednávka. Pritom paradoxom je, že bola to práve Rada Európy, ktorá si pred viac ako 20-tymi rokmi nechala zhromaždiť poznatky o Rómoch, ktoré mali byť východiskom riešenia každého problému, ktorý súvisí s rómskou komunitou.
Tieto významné poznatky sa nachádzajú v jedinečnej publikácii nazvanej Rómovia, Cigáni, Kočovníci, ktorá u nás vyšla v roku 1995 ako preklad z francúzštiny. Jej prvé vydanie bolo už v roku 1985 a bola preložená do viacerých jazykov. Na objednávku Rady Európy napísal ju francúzsky odborník na problematiku Rómov Jean-Pierre Liégeois, ktorý v tom čase prednášal na Univerzite René Descartesa v Paríži. Kniha obsahuje výsledky výskumov 40 odborníkov na problémy Rómov v európskom regióne. Na tomto mieste musím pripomenúť, že autor knihy sa nezaoberá troma rozdielnymi skupinami ľudí, ako by sa to mohlo zdať z nadpisu knihy, ale iba troma odlišnými termínmi, , ktoré sa vzťahujú na to isté etnikum, teda Cigánov. Totiž európski Cigáni v roku 1971 sami založili celoeurópsku organizáciu World Romani Union a požiadali svetovú verejnosť, aby akceptovala ich vlastné pomenovanie Rómovia. Tento termín sa však vžíva ešte aj dnes veľmi pomaly a aj preto autor knižky používa obidva termíny, Cigáni i Rómovia a tiež Cigáni kočovníci. Kniha dokumentuje ako Cigáni po niekoľko storočí odolávajú tlaku majority vnútiť im svoj model spôsobu života. Je pozoruhodné, že o tejto histórii Cigánov a ich osude, píše evanjelický kňaz zo Spiša Samuel Augustini ab Hortis už v roku 1775 v svojej monografii nazvanej Cigáni v Uhorsku.
Žiaľ, nielen u nás, ale ani v celej Európe, vzťah k Rómom je diametrálne odlišný od toho aký by mal byť podľa vyššie uvádzaných dvoch monografií. Uplatňuje sa nebezpečný politický koncept Európske únie, ktorá predovšetkým by mala postupovať podľa výskumných zistení, ktoré si objednala sama Rada Európy. A dávať veci v súčasnosti na pravú mieru, javí sa už priam nemožné po tom, čo konformizmus prevalcoval nielen vedecký prístup v riešení problémov Rómov, ale aj logiku veci a zdravý sedliacky rozum.
V tejto súvislosti musím tiež poukázať na to, že dokonca aj taká inštitúcia akou je Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, podľahla politikárčeniu keď už pred rokmi vyniesla verdikt v prospech českých rómskych žiakov, ktorí sa sťažovali, že sú diskriminovaní, pretože boli zaradení do špeciálnej školy. A Česká republika musela týmto Rómom zaplatiť nemajetkovú ujmu, teda odškodné. Pritom preukázateľne škola postupovala správne a Rómovia diskriminovaní neboli.
Na záver musím zdôrazniť to najdôležitejšie čo sa musí rešpektovať pri riešení tzv. rómskych problémov, ktoré si väčšinou vyrábame sami svojim zlým prístupom k tomuto vzácnemu etniku.
Cigáni i Cigáni kočovníci si od pradávna uchovávajú a rozvíjajú svoju pôvodnú kultúru, jazyk a legitímny spôsob života. Toto bez diskusie treba rešpektovať. Je to ich identita, ktorú im nesmieme brať. Neexistujú žiadne dôvody, aby sa v Európe, kde žijú rôzne národy a etniká, u ktorých sa rešpektuje ich identita, nebola rešpektovaná práve identita Rómov. Veď práve to je tá totálna diskriminácia Rómov ktorej sme svedkami, keď ich za každú cenu chceme integrovať do majoritnej spoločnosti a nerešpektujeme ich vlastnú identitu. Uvedomí si už konečne niekto aké nehorázne a finančne náročné hlúposti robíme, keď od Rómov vyžadujeme nemožné?
Kompetentné orgány a inštitúcie sa v prvom rade musia pýtať Rómov čo chcú, čo im vyhovuje a čo je kritériom ich spokojnosti a šťastia. Zbúranie ich chatrčí a presťahovanie do bytoviek v akých žije majorita, to určite nie je spôsob ako s Rómami spolunažívať. Veď už existuje mnoho príkladov ( viď. napr. Lunik IX), ktoré hovoria, že to takto nejde. Som presvedčený, že niet nad normálny, prirodzený a nenásilný proces, ktorý sa postará (tak to ukazuje história), nielen o uplatnenie rómskych talentov, ale aj realizáciu tých špecifických a od ostatných Rómov sa líšiacich ambícií, žiť inak, než sa žije v chatrči.
Anton Uherík
autor je vedec a spisovateľ
