Bezdomovec, bolo to na prvý pohľad jasné. Neviem, prečo som nenasadol na bicykel a nepokračoval v ceste do práce. Čosi ma donútilo ostať. Zaujal ma a tak som ho chvíľu pozoroval. Pral. Namočil kus oblečenia do Dunaja a vrátil sa k pilieru. Prilial nejaký saponát do vedra s vodou a pral. Precízne a poctivo. Potom to vyplákal v Dunaji a také mokré poskladal. S vojenskou presnosťou to uložil do veľkej tašky a pokračoval ďalším kusom oblečenia. V taške sa tvoril vzorný komín z vypratých, mokrých vecí. Fascinujúce. Tento pán, žijúci na okraji spoločnosti, možno stratil v živote veľa, možno dnes nemá nič a nikoho, ale jedno je isté – niečo predsa len nestratil. Vážil si seba samého a tak sa snažil žiť v poriadku a čistote. Nestratil to, čo ho robilo človekom. Nestratil svoju osobnosť. Zamyslel som sa a predstavil som si jeho bezdomovecký kútik kdesi pod mostom. Taký skromný, spartakovský, ale vždy pozametaný a uprataný.
Stál som tam možno 10 alebo 15 minút a pozoroval som ho. Zrazu pozrel hore. Pohľad sa asi naozaj dá vycítiť. Pozrel sa na mňa veľmi prísne. Bolo jasné, že je zvyknutý na ľudí, ktorí sa pozerajú a opovrhujú ním. Tentokrát to bolo inak. Neopovrhoval som ním, videl som v ňom človeka, ktorý si váži sám seba.
Nepovedal som mu to. Nasadol som na bicykel a pokračoval v ceste. Cestou som premýšľal. Prečo som mu to nepovedal? Asi by mi neveril. Jeho pohľad mi ostal vrytý v pamäti a raz ho určite stretnem a poviem mu to.