Lenže (epistemicky) zarážajúce na tom je najmä to, že (údajne ontologicky sebestačným) fyzikom úplne uniká, že celá táto problematika je chybná už na filozofickej úrovni. Prečo už? Pretože matematické rovnice nelietajú po vesmíre, aby ich niektorí šťastlivci nachádzali, nie sú transcendentne zadefinovanými vzorcami, ktoré vždy a všade platia. Rovnice sú ľudský konštrukt, my sami im dávame štruktúru a charakter - tým, že do nich vkladáme vzťahy a parametre, ktoré sme odvodili z pozorovania prírodných dejov okolo nás (lenže aj empirické skúsenosti sa dajú na filozofickej úrovni nesprávne vysvetliť - a to je tá oblasť, kde fyzika s metafyzikou neoddeliteľne splývajú vo vzájomnom doplňovaní sa - a zistené fakty môžu byť dôsledkom úplne iných fenoménov či javov). Z toho vyplýva, že keď máte zlú teóriu, niekoľko nedokázateľných alebo chybne dokázaných postulátov a z nich spravené rovnice, tak sa vo svojich úvahách alebo výpočtoch môžete pohybovať v s realitou nekorešpondujúcich „logicko-interpretačných slučkách" - čiže vaše vedecké konštrukcie alebo matematicky fungujúce modely nemusia mať nič spoločné so štruktúrou a charakterom samotnej reality (ale o fundamentálnom obmedzení matematiky vás predsa viac-menej poučil už pán Gödel).
A teraz späť k Einsteinovej relativite. Predstavte si, že idete osobným vlakom a začne vás predbiehať rýchlik. Ak sa budete pozerať cez okno, bude sa vám javiť, že ide pomalšie ako v skutočnosti, pretože sa pohybujete aj vy (jeho rýchlosť sa vám bude javiť nižšia o rýchlosť, ktorou sa pohybujete vy).
A teraz sa preneste do kozmickej lode. Ak bude letieť vysokou rýchlosťou a pozriete sa von z okna, rýchlosť svetla by sa vám mala javiť nižšia, ak poletíte rovnakým smerom, a mala by sa javiť vyššia, ako poletíte proti nemu (tak to aspoň predpokladali vtedajší vedci)...
Lenže potom sa robil jeden pokus s porovnávaním dvoch lúčov svetla. A ten vraj ukázal, že svetlo sa šíri vždy tou istou rýchlosťou vzhľadom na pozorovateľa bez ohľadu na to, ako sa pozorovateľ pohybuje. To by znamenalo, že keď pozriete von z okna kozmickej lode, bude sa vám rýchlosť svetla zdať vždy rovnaká nezávisle na tom, akou rýchlosťou poletíte (vždy a všade nameráte rovnakú hodnotu).
Ako je to možné? Vedecké vysvetlenie je také, že v pohybujúcej sa lodi musí nastať spomalenie (dilatácia) času a skracovanie (kontrakcia) pohybujúcich sa telies. A to v takých vzťahoch, pomeroch a parametroch (vyjadrené rovnicami), aby každý vždy a všade nameral rovnakú rýchlosť svetla bez ohľadu na pohyb (ako to bolo dokázané v experimente).
Je teda špeciálna teória relativity správna? Nie je, a to ani náhodou...
Po prvé: ten experiment, ktorým sa vraj dokázala konštantnosť rýchlosti svetla bol nadizajnovaný tak, ako keby ste počas letu vyliezli na „kapotu" kozmickej lode a pozerali sa okienkom do vnútra. Takže zistíte, že rýchlosť svetla vo vašej lodi bude konštantná bez ohľadu na to, ako sa pohybujete... Čiže ste nezistili vôbec nič o tom, ako sa bude javiť rýchlosť svetla pilotovi, ktorý ostal vo vnútri lode a pozeral von oknom (a práve z takéhoto vzťahu rýchlostí sa vychádzalo pri tvorbe celej tejto mentálnej konštrukcie, aj s rovnicami)...
Po druhé: čas neexistuje ako nejaká veličina, ktorá sa spomaľuje alebo zrýchľuje v závislosti na rýchlosti svetla (a čo s našim ľudským časom urobí silná gravitácia, musíme zistiť jedine pokusmi na biologickej úrovni!). Čas nemá s rýchlosťou svetla nič spoločné (on vlastne vôbec neexistuje ako sebaurčujúca sebestačná entita, je to len naša konštrukcia určujúca vzťahy medzi jednotlivými prírodnými javmi). Ak sa váš biologický čas (alebo metabolizmus, starnutie, chemické reakcie) spomalí v dôsledku vonkajších podmienok, je to len dôsledok fyziologicky relevantnej kvality priestoru v ktorej sa nachádzate... A už vôbec sa nedá cestovať do minulosti, pretože žiadna nikde neexistuje (maximálne o nej môžeme nájsť nejaký informačný zápis, možno obrazový záznam, ale na hmotnej úrovni existuje vždy iba jeden stav vesmíru: trvalá prítomnosť)...
A čo dôkazy, ktoré na podporu špeciálnej relativity vedci už majú? Všetky tieto fakty sú dôsledkami iných príčin ako je to zadefinované v tejto špekulatívne skonštruovanej teórii.
A preto ešte raz parafrázujem klasika: Je preukázateľne ľahšie rozbiť atóm ako intelektuálne predsudky. A dúfam, že aspoň niektorí progresívni vedci sa vyhnú zvyčajnému psychologickému efektu objavujúcemu sa v dogmaticky obmedzených, neslobodných mysliach pri narušení ich zaužívaného obrazu sveta: absolútne nekritickému popieraniu nových informácií vysvetľujúcich fungovanie sveta na koherentne komplexnejšej úrovni...
