Pretože ani dnešné vedy o človeku a spoločnosti životný proces individualizácie vôbec nepochopili a ich všeobecné presvedčenie o tom, že sebastredné, organizačne a hodnotovo na svoj vlastný život orientované ego predstavuje individualizačne najpokročilejší stupeň rozvoja ľudského vedomia, je čisto ideologickým omylom (naše sebauvedomovanie má viacero vývojových úrovní). Existuje totiž kvalitatívne dokonalejšia forma inteligencie, schopná riešiť naše bytie na celoplanetárnej úrovni - harmonicky, efektívne a zmysluplne (keďže sme dejinne vstúpili do globálneho sveta, a tým interaktívne prepojili rôzne kultúry a ideológie, musíme k tomu prispôsobiť aj stupeň inteligencie).
Individualizácia nie je psychický proces, pri ktorom sa má z mysle vytvoriť nejaká autonómna, od okolitého sveta oddelená a do seba uzavretá entita. Prispôsobivosť osobnej subjektivity prírodno-spoločenskej realite preto nie je obmedzovaním slobody, potláčaním svojho charakteru, podriaďovaním sa a strácaním vlastnej identity s jej neopakovateľnými a originálnymi črtami - ale je to vývojová prirodzenosť uvedomelej inteligencie, konštruktívne riešiaca sociálny spôsob bytia - je dozrievaním ku kvalitatívne vyššej úrovni existencie (komplexnejšou vedomou organizovanosťou sa individualita nestráca, ale narastá jej inteligencia). A preto skutočne slobodná individualita, plne chápajúca svoj vlastný život, je stvorená objektivitou (bytostne uvedomelý spôsob myslenia) v subjektivite (celkový obsah mysle jedinečný pre každého človeka). Čokoľvek robíme pre seba, nebude na úkor druhého... Ontologická intersubjektívnosť (na skutočnej povahe bytia a všeľudsky univerzálnych hodnotách založený „harmonicky zdieľatelný obraz sveta") je jediné inteligentné alebo morálne kritérium rozhodovania a konania. A preto existenciálne autentický individualizačný rast je vedomým opúšťaním vlastnej obmedzenej perspektívy...
Takže vo všeobecnosti inteligencia je mentálna schopnosť dynamicky reagovať na aktuálny stav komplexnej reality a konštruktívne organizovať zmysluplnú formu nášho spoločného bytia...
A čo z toho vyplýva pre ľudstvo ako celok? Vo veľmi zjednodušenej forme a približne v jazyku sociálnej kybernetiky asi toto (no nehľadajte v tom žiadny dehumanizovaný obraz hodnotovo vyprázdneného scientizmu, akým nás doteraz „zdokonaľuje" prírodný výber bezduchého biologična):
ak určitý vysokokomplexne interaktívny systém prirodzene obsahujúci faktor slobodnej vôle v niečom zlyháva a pre jeho neprehľadnosť a komplikovanosť nikto nevie kde a prečo (z akých dôvodov by vlastne malo fungovať niečo, čo nie je uvedomelo riadené?) - je potrebné ho teoreticky (na úrovni mentálneho modelovania, s použitím všetkých interdisciplinárnych poznatkov všetkých vied, pričom všeľudsky univerzálne hodnoty sú navždy neodvolateľnou axiómou) úplne k základu rozložiť a znovu poskladať, ale novým spôsobom a čo najlepšie, ako je to za daných podmienok a aktuálneho poznania možné (reálna evolučná transformácia systému musí samozrejme prebiehať postupnou a regulovanou formou).
Najprv treba zadefinovať poznatkovo reálnu rozvíjateľne cieľovú víziu: čo sa od systému očakáva (ako by mal vyzerať). Potom môžeme stanoviť fundamentálne danosti, predpoklady a priority (organizačné parametre), z ktorých sa bude systém dynamicky vytvárať čo najlogickejšie a najefektívnejšie - v harmonicky slobodnej interakcii k „základným vedomým jednotkám". A s otvorenou možnosťou aktualizácie cieľového smerovania a východiskových organizačných parametrov (pre vylepšenie a sebavývoj systému). Takto sa (trans)formuje plne vedomá inteligencia, potvrdzujúca život v jeho bytostnej plnosti a racionalite.
A čo by spravili skutočne inteligentné bytosti, to je vám už určite všetkým jasné...
