Pretože sebaspoznávanie nie je iba pochopením súčasného stavu alebo obsahu vlastnej mysle - je to aj zdokonaľovanie transformačnej schopnosti vedome pracovať so svojím myslením a emóciami, a tým sa inteligentne prispôsobovať aktuálnemu stavu reality... No a vo svojej najprogresívnejšej forme ešte aj spoznávaním a cieleným rozvíjaním svojho potenciálu - pretváraním k dokonalejšej forme bytia... Nuž a dnešného konvenčného človeka, rozorvaného informačnou explóziou postmoderne neriadeného sveta, sa poriadne netýka ani to prvé (čo je bezpochyby alarmujúce, ak nie dokonca desivé)!
A veľkú „zásluhu" na tomto stave má aj samotná veda s jej nejasnou predstavou fungovania ľudskej mysle (je totálnym omylom modelovať akúkoľvek definíciu človeka z našej súčasnej úrovne ideologickej zmätenosti). A (snáď) každý dobre vie, že bežný človek sa stotožní s tým, čo povedia autority (vedecké a náboženské teórie, dogmy a tvrdenia výrazne, často aj nevedome či nepriamo, vplývajú na naše názory o svete alebo samých sebe, na celkové chápanie samotnej reality)...
Takže, ako to už býva v nefungujúcich príbehoch, všetko je inak: genetika ani sociálny vplyv okolia vás v skutočnosti nepredurčujú k ničomu!
Neexistuje žiaden biologický determinizmus nášho chápania samých seba a svojho bytia, ktorý by určoval povahu či formu myslenia, správania a konania v určitých konkrétnych alebo všeobecných situáciách (úplne celá štruktúra osobnosti je tvorená dynamickou myšlienkovou sieťou vzájomne podmienených informácií o živote). Geneticko-mechanistický pohľad na ľudskú myseľ je absolútne nesprávny (všetky takto orientované modely neprekročiteľne zlyhávajú už na teórii zmeny!)...
A čo sociálny vplyv? Základ ľudského myslenia vzniká u každého jednotlivca kopírovaním myslenia, konania alebo správania iných ľudí - ich skúseností a znalostí. Potom sa postupne učíme z každodenných situácií a rozumovým výberom (prehodnotením nových zážitkov a vedomostí) si pomaly zdokonaľujeme náš spôsob rozmýšľania o svete. Takto vlastne prebieha celá historická akumulácia ľudského myslenia a poznania: hľadaním a postupným rozširovaním životných súvislostí (zlučujúcich rôznorodé poznatky konkrétnych skúseností a abstraktného myslenia) sa v priebehu dejín vytvára mentálna konštrukcia - náš obraz sveta (to, ako ho vidíme, ako mu rozumieme). A na základe tejto mentálnej konštrukcie organizujeme naše individuálne aj spoločenské bytie... Problémom ale je, keď postupné vytváranie obrazu sveta a všetky jeho subjektivistické kópie jednotlivcov obsahujú množstvo informácií, ktoré nezodpovedajú skutočnej povahe sveta a sú psychologicky nezdieľateľné v každodennom živote spoločnosti... Čo s tým? Riešenie je principiálne veľmi jednoduché: ak chceme žiť v trvale udržateľnom zmysluplnom systéme, bezpodmienečne musíme vidieť to isté: to znamená zdieľať rovnaký, bytostne pravdivý obraz sveta. Ale ako to dosiahnuť?
V prvom rade (s nepostrádateľnou pomocou zrekonštruovanej vedy a vzdelávania, prípadne znovuzrodeného náboženstva) si každý jeden človek potrebuje uvedomiť, že naše myslenie sa prirodzene dokáže formovať samo (myseľ si musí neustále uvedomovať samú seba a stať sa vlastným sebapozorovateľom a tvoriteľom) a len my rozhodujeme o tom, akí sme a čo robíme! Každý plne zodpovedá za to, čo ho (ne)uspokojuje, za to čo prijme alebo čomu kladie odpor - za svoje postoje, názory, predstavy, záujmy, túžby želania, ciele, presvedčenia, žiadostivosti, viery, nároky, potreby... My sme sa s týmito „mentálnymi entitami" nenarodili (nie sú nám substanciálne dané, nemajú svoju vlastnú podstatu), ale vytvorili sme si ich naším myslením, podľa svojho obrazu života (sú to naše vlastné asociačné produkty, ktoré sú k podmienkam vonkajšieho sveta prirodzene flexibilné). Naša myseľ nemá pevne určenú formu - je schopná svoje mentálne parametre a vlastnú štruktúru kedykoľvek vedome meniť podľa stavu reality.
Ľudské myslenie (i keď (ne)zriedka, v závislosti na sebaspoznaní, sa v mysli spontánne vyskytuje automatický „náhodný výber") je vlastne výsledkom najintenzívnejšie pôsobiacich asociácií, ktoré vznikajú reakciou na zmyslové vnímanie sveta alebo ako reakcia na iné informácie či myšlienky - z vonkajšieho prostredia alebo vlastného (pod)vedomia (aj značne zmystifikovaná intuícia je „len" viac či menej jasná (pod)vedomá myšlienková asociácia, pretože každá vygenerovaná myšlienka má svoj pôvod v obsahu našej mysle a spôsobe jeho (ne)spracovania). Naše postoje, názory, túžby... (len zdanlivo pevné asociačné štruktúry) zväčša vychádzajú jeden z druhého a sú na seba svetonázorovo viazané - a z hľadiska myslenia ako systemického celku sú do určitej miery logicky, no veľmi často dogmaticky spojené... A preto automaticky udržujú navyknutý spôsob myslenia či videnia sveta (ľudský mentálny systém nepozostáva z množstva samostatných myšlienkových fragmentov, je to podmienene štruktúrovaná konštrukcia, dynamický komplex vzájomne závislých informácií). Tieto mentálne formy sú vlastne naše neuvedomené psychologické bloky, ktoré nekriticky „ochraňujú" myseľ od vývojovej zmeny, od vlastného slobodného sebaspoznania...
Ale ak si človek jasne uvedomí, že zmena mentálnych parametrov je len cieleným asociačným premosťovaním informácií, autokonštrukčne vytvárajúcim novú perspektívu životných súvislostí, podľa ktorých si uvedomujeme vlastné bytie a budujeme svoj obraz sveta...
...potom si stačí už len vytvoriť samotný cieľ: svoju vlastnú inteligentnú formu bytia...
A čo má spraviť sociohumanitná veda, je viac než jasné...
