Logickým dôsledkom tohto historického zdokonaľovania nášho myslenia je postupné miznutie dôvery v pravdivosť alebo reálnosť rôznych mýtov, legiend a naivných predstáv o svete (čoraz viac sa im prisudzuje symbolická alebo metaforická hodnota, považujú sa skôr za niečo, čo malo iba obrazne opísať alebo nepriamo vyjadriť vzťah k určitým životným postojom) - a objavovanie bezpochyby najprirodzenejšieho tajomstva ľudstva: samotného nášho jestvovania (z ničoho! zrodený big bang je veľmi lacným, pohodlným a intelektuálne nepoctivým "riešením" tejto zatiaľ nevysvetliteľnej záhady)... A aj keď to vďaka vedecko-technologickému pokroku v minulom storočí vyzerá tak, že na realistické spoznávanie života si definitívne najúčinnejšie metodologické postupy vyvinula práve veda (a vo väčšine oblastí poznania to určite je nepopierateľné), tak napriek tomu je táto racionálna forma myslenia tiež omylná - a žiaľ, v niektorých svetonázorovo priveľmi dôležitých otázkach až katastroficky bezvýchodiskovo... Lenže aj samotná veda podlieha kvalitatívnym zmenám (nie je to len lineárne zhromažďovanie alebo pridávanie poznatkov), kedy sa väčšinový pohľad na svet stáva funkčne a hodnotovo neudržateľným a postupne sa vypracujú efektívnejšie - a hlavne autentickejšie - metódy poznávania, opisu alebo vysvetľovania ľudskej existencie (a následného, z nich vyplývajúceho zodpovedne cieľavedomého riadenia či spravovania). Ako tieto revolučné dejinné momenty vznikajú?
1. odstránením filozoficky nie dostatočne zdatných predpokladov, neopodstatnených východísk alebo (ana)logických chýb v samotných základoch vedeckých teórií a paradigiem (napr. Einsteinova relativita)
2. rozšírením bytostného kontextu interaktívneho fungovania spoločensko-prírodných procesov prostredníctvom komplexnejšieho porozumenia vzájomnej podmienenosti vecí a javov - sociokybernetickým presvecovaním "čiernej skrinky" príčinno-interpretačným uchopením vstupno-výstupných dát pozemského supersystému (napr. Darwinova evolučná teória)
3. kombináciou prvých dvoch (napr. súčasná paradigmatická dohoda o povahe bytia a postavení človeka vo vesmíre)
Einsteinov (a zďaleka nielen jeho) "časový omyl" sa bežných ľudí až tak priamo netýka, pretože jeho dôsledky sa viažu na (zatiaľ viac-menej) teoretickú fyziku. Ale antivedecky špekulatívne prenesenie (neo)darvinizmu - chápania evolúcie výberovým prežitím najschopnejšieho alebo najsilnejšieho - z prírodných do sociohumanitných vied (mimochodom, tiež jedna z tých nešťastných analógií) je evidentnou spoločenskou tragédiou (ak chce veda skutočne plniť svoje emancipačné poslanie, pre ktoré bola stvorená, nemôže sa nikdy! robiť takýmto nezodpovedne domýšľavým spôsobom a svojvoľne prekračovať hranice vlastnej vedomostnej kompetentnosti: pre toto nerešpektovanie svojich aktuálnych poznávacích schopností a iracionálne prehliadanie či priamo ignorovanie iných, doplňujúcich alebo obohacujúcich prístupov k ľudskému bytiu ešte stále nedokáže vytvárať pre nás všetkých nespochybniteľne potrebný, neprotirečivo celistvý obraz sveta, plnohodnotne vysvetľujúci každodenný život v jeho dynamickej úplnosti)... Tento bezducho mechanistický pozostatok (v minulosti neoprávnene vedecky kraľujúceho) redukcionistického naturalizmu má v základoch myslenia západnej civilizácie tak hlboko zapustené korene, že je skutočne najvyšší čas poslať pána Darwina, so všetkou úctou k práci, ktorú vo svojej dobe vykonal pre pravdivé chápanie sveta, "späť do predkultúrneho lona prírody" (tam, kde jeho naturalistické princípy vývoja, i keď určite nie bezvýhradne alebo interpretačne vyčerpávajúco, platia).
A čo kultúrna evolúcia ľudskej rasy? Nuž, večná Inteligencia ("to" v čomkoľvek obsiahnuté alebo za hocičím skryté neznáme posvätno, čo dáva bytostný potenciál nespočetným formám všetkých vecí a javov: a predovšetkým samotnú možnosť vôbec byť!) nás obdarila rozumovým nadaním tvorivého kritického myslenia... Na skúmanie ktorého si ale dnešná veda ešte nevyvinula vhodnú metodológiu... Abstraktnejšie - no určite nie odtrhnuté od každodenného života - poznávacie prístupy, (inteligentne metafyzická) filozofia a teológia, sa síce úpenlivo snažia všemožne naznačovať, že existencia ľudských bytostí je čosi viac ako "slepé sily" nevedomej prírody (čo vôbec neznamená morálne prízemnú racionalizáciu nášho samoľúbeho antropocentrizmu s jeho zákonitými environmentálnymi dôsledkami, ktorých sme práve bezradnými svedkami, či skôr arogantnými činiteľmi) - no, žiaľ, svoju prácu zatiaľ nedokázali pozdvihnúť na takú úroveň interdisciplinárneho (seba)poznania človeka, z ktorej by sa nám definitívne vykryštalizovala zmysluplná perspektíva sveta a ľudstvo by mohlo slobodne prekročiť svoj prítomný, intelektuálne zmätený stav. Ale kozmický proces neustále pokračuje a nezriedka prináša zaujímavé (aj nečakané) civilizačné zmeny... A preto by nikoho nemalo až tak neuveriteľne zaskočiť, že raz príde historický okamih, kedy budeme (opäť) postavení pred prírodný zázrak a homo sapiens sa ocitne na prahu novej (samo)organizačnej schopnosti uvedomelo a vedecky cielene sa spolupodieľať na svojej vlastnej (r)evolúcii... Mierne mystickým prekvapením by azda mohol byť len (pre mnohých ešte mentálne neviditeľný) fakt, že ten vývojový čas práve nastal...
Takže, drahí pozemšťania, čo s tým spravíme?...
