Potom bezpochyby záleží na vyspelosti nášho kritického myslenia, ako tieto informácie spracujeme.
Samozrejme nie všetky zmenené stavy vedomia spĺňajú podmienky relevantnosti získavania informácií o fungovaní ľudského bytia a vesmíru všeobecne. Mnohé religionistické, spirituálne či náboženské tradície si veľmi cenia mystický stav zjednotenia individuálneho ja so zvyškom sveta alebo celým Univerzom. Problémom však je interpretácia (tak, ako so všetkým, vždy a všade) a väčšina "vysvetlení" tohto zážitku ostala na úrovni pocitov či nejasnej intuície. No niektoré filozofické školy sa dostali ďalej a pochopili, že ide o interaktívny dynamizmus komplexnej kauzality - teda vzájomnú mentálnu prepojenosť nášho vnútorného sveta so svetom okolo (samozrejme z pohľadu mysle človeka). V prvom rade z toho vyplýva, že to, ako rozumieme celku sveta (ako ho interpretujeme) je dané znalosťou vzťahov - nielen faktov - vzájomne sa podmieňujúcich procesov. Čiže ak nerozumieme interdisciplinárnym kauzálnym vzťahom, nerozumieme svetu.
V krátkosti. Je nepopierateľné, že čas je vzťahovou charakteristikou trvania prírodných procesov (trvaním cyklov určitého procesu zmeriame trvanie iného procesu). Ale ako vedcom vôbec napadol k tomuto relativistickému pohľadu v podstate protirečivý "doplnok", že pohyb svetla sa vzťahuje na chod nejakého všadeprítomného multiúrovňového univerzalistického času (ako sa z konkrétnych meracích procesov zrazu mohla stať všeobecná veličina určujúca samotný chod procesov)?! Týmto čisto hypotetickým a zjavne nezmyselným predpokladom definitívne stratili objektívne napojenie na skutočnú realitu. Predovšetkým jednoznačne platí, že existuje vždy len jeden stav vesmíru, ktorý neustále prechádza zmenou do iného stavu. V hmotnom svete nikde nenájdete žiadnu procesuálnu minulosť, ani budúcnosť (svetlo vo svojom lúči predsa neprenáša fyzickú realitu). Minulosť a budúcnosť sú čisto mentálne produkty ľudského vedomia - aby sme boli schopní abstraktne uchopovať svet v jeho minulých formách a budúcich potenciáloch, a aby sme tak mohli inteligentne spravovať svoje vlastné uvedomelé bytie (čo sme sa, žiaľ, ešte nenaučili).
Vesmír teda "zotrváva" v neustále sa meniacej prítomnosti - čo s procesuálnou jasnosťou a kauzálnou čistotou pochopíte práve v stave "mystického" zjednotenia mysle (ak chcete, aby ste po vstupe informačných dát fyzického sveta do vášho mentálneho sveta mali v mysli reprezentáciu skutočnej reality, nemôžete si nekriticky zmiešavať samotnú fyzickú doménu s čisto abstraktnými konštrukciami alebo operáciami vášho vlastného myslenia).
Pán Einstein otvoril dokorán kozmické brány konštruktivistickej hyperabstrakcii. Ale evidentne na úkor ontologickej relevantnosti - a teda základného objektivizačného princípu kritického myslenia (vzhľadom k chybným základným predpokladom je vedecky nevyhnutné považovať einsteinovský vesmír za definitívne dekonštruovaný).
Ak vedci nevedia správne uchopiť čas, je to ich subjektívny intelektuálny problém, a mali by s kauzálnym stavom svojho vnútorného sveta začať niečo robiť...
