Subkultúrne vyjadrovanie sa k otázkam vedomia na objektivistickej pôde vedy je takmer odsúdené na neúspech, hovoriť o "tom" v kontextoch revolúcie vedeckej paradigmy je viac-menej istotou spoločenského znemožnenia - a uvažovať o globálnej intelektuálnej transformácii na vývojovo vyšší stupeň ľudskej inteligencie, a to priamo z mystických plání alternovaných stavov vedomia... Naivné? Bláznivé? Šialené? Možno - ale iba pokiaľ nemáte pravdu.
Mystická cesta (zmenené stavy vedomia vo všeobecnosti) bola vždy súčasťou nábožensko-duchovných tradícií a je to vlastne najautentickejšia forma hľadania Boha či Absolútna (spásy, osvietenia, oslobodenia). V nedávnej minulosti už síce boli snahy o zachytenie alebo uchopenie týchto spirituálnych výšin v duchu vedeckého prístupu (humanistická psychológia a najmä transpersonálne disciplíny) a aj sa podarilo zozbierať dostatok materiálu, ale vďaka jeho pestrosti a rôznorodosti podáva veľmi nejasný a pomerne eklektický (protirečivý, nesúrodý) obraz nekonvenčných ciest "hľadačov absolútna".
Vo všeobecnosti síce platí, že tieto zážitky sú často spúšťačom duchovnej premeny človeka (a niekedy významnej obsahovo-štrukturálnej zmeny charakteru a samotného vnímania života), ale pre ich kognitívnu neuchopiteľnosť a objektivistickú nespoľahlivosť zostali pred dverami konvenčnej vedy.
Treba si priznať, že keď opúšťame hranice racionálneho myslenia (a pozemskej kauzality), tak vždy sme vystavení riziku podľahnutia tvorivej hre našich neriadených myslí (v akomkoľvek alternovanom stave môžete mať pocit pravdivosti, aj keď práve prežívate čisto subjektivistické bludy či halucinácie). Táto zdravá skepsa (my predsa žijeme vo svete, kde sme odkázaní na intersubjektívnu, pre všetkých spoločnú kauzalitu) platí najmä pre šamanistické "výlety do iných svetov", zážitok blízkosti smrti, mystické vytrženia, lucidné snívanie, zmenené stavy po požití psychadelických látok. No veda by jednoznačne mala byť k týmto zážitkom experimentálne otvorená...
V rámci sebaspoznávania či práce s vlastnou mysľou sú vysoko cenené alternované stavy, kedy meditačne veľmi vyspelý jedinec úplne zastaví myslenie a všetky zmyslové vnemy - ostane iba prázdne vedomie, ktoré si samo seba uvedomuje ("úplné rozpustenie individuality v Absolútne"). Problémom však je, že z tohto stavu si nikto nikdy žiadne informácie nepriniesol, pretože myslenie je úplne nečinné...
Multikultúrne najrozšírenejším a asi aj najznámejším mystickým stavom je zjednotenie so základom bytia (práve v tomto zážitku začínajú, a žiaľ, z nedostatočného pochopenia aj vývojovo končia, všetky "Veľké Príbehy" dejín, pravdy, spásy). Je popisované ako duchovné splynutie jednotlivca s okolitým svetom, kedy sa človek cíti súčasťou celého Univerza. Intuitívne chápe vzájomnú prepojenosť všetkého a všetkých, spolupatričnosť, dôveru, pokoru, úctu k celému stvoreniu - ale ako väčšinou je to neurčitý "mystický jazyk" lásky a súcitu (čo by bolo v poriadku, keby ľudstvo vedelo, čo s tým).
Takže má mystika pre vedu vôbec nejaké zaujímavé fakty, informácie či relevanciu ako takú? Jednoznačne má, ale úplne mimo súčasnej západnej psychológie, celkom na okraji konvenčného bytia... Týmto výnimočným stavom psychiky sú zážitky transosobného alebo systémovo univerzálneho myslenia, ktoré sú výsledkom dlhodobej cielenej práce s vlastnou mysľou (zo začiatku sa objavujú v kognitívne najjednoduchších, a teda intersubjektívne najpodobnejších formách, pričom ale všetky mentálne mechanizmy sú plne vyvinuté a bdelo pripravené "vstúpiť do civilizácie" - čiže uvažovať o predindividualizačnom regrese je celkom chybná hypotéza). Každému, kto sa ocitne v tomto bytostne čistom stave je jasné, že "takto to je" (záblesk bytostnej reality sa však môže chvíľkovo zjaviť aj necvičenej mysli po silných alebo existenciálnych zážitkoch - prostredníctvom náhleho zastavenia či obsahového prečistenia myslenia, kedy sa človeku rozplynie konvenčná štruktúra sveta a jeho osobnosť sa zbaví všetkých kultúrno-ideologických obmedzení a určeností). Dočasne osvietená myseľ zostane tvárou tvár autentickému svetu a s úžasom z neobmedzenej slobody a dokonalosti samotnej existencie si zrazu uvedomí "všetko podstatné" (tento stav psychiky má veľmi blízko k mystickému zjednoteniu, alebo z neho aj môže vychádzať). Bytostne zjednotené myslenie je natoľko nadosobné, že by mohlo byť súčasťou ktoréhokoľvek ľudského jedinca - pretože v skutočnosti to je transformovateľne univerzálny základ našej mysle ako takej.
No zďaleka nie všetci, ktorí zasvätili život duchovnému vývoju, sa dostali až na najvyspelejšiu, psychologicky najprogresívnejšiu úroveň - k autokonštrukčne riadenej transformácii vlastnej mysle (nie nadarmo sa hovorí, že aj najvyšší zážitok môže byť dezinterpretovaný). A to skrátka preto, že do inteligenčne vyššej identity alebo prirodzenosti (či poznania všeobecne) sa "neprebúdzame" automaticky, ale musíme si ju postupne vybudovať na základe "osvieteného" pochopenia skutočnej povahy vlastnej mysle a následnej reinterpretácie každodenného sveta (z mentálneho pohľadu človeka je jeho vnútorný svet neustále informačne prepojený s vonkajším svetom a ostatnými ľuďmi, a preto iba hodnotovo a kauzálne neprotirečivým zjednotením vnútorných a vonkajších procesov môže nastať systémové zharmonizovanie všetkých prírodno-psychosociálnych fenoménov). A tu už končí čistá mystika a začína najživšia syntéza filozofie, vedy a náboženstva v jedinom autentickom poznávaní (v ktorom ide o kritické! mentálne uchopovanie principiálne jedinej nedeliteľnej reality v jej bytostne nespočetných relativistických formách)...
Takže "takto to je". A čo s tým? Samotný zážitok transosobného myslenia by sám osebe nemal pre psychológiu až tak veľký význam (snáď iba ako ťažko dosahovateľný terapeuticko-regeneračný prostriedok s nejasným potenciálom duchovnej zmeny), keby z jeho analýzy nevyplývalo niečo tak bytostne dôležité pre poznanie našej vlastnej prirodzenosti...
Z introspektívnej analýzy (a jej širokospektrálnej aplikácie do bežného života) totiž vyplýva, že neexistuje žiadne "esenciálne ja". Človek je autokonštrukčne sa formujúcim univerzálnym prúdom vedomia viac či menej inteligentne interagujúcim s okolitým svetom informácií - a preto našou základnou kognitívnou charakteristikou je obsahovo-štrukturálna transformovateľnosť a adaptibilita myslenia (neexistujú žiadne biologické predispozície na svetonázorovo-hodnotový výber a spracovanie informácií, žiadna genetická predurčenosť nášho myslenia, správania a konania, žiadne charakterové obmedzenia alebo nemenné danosti našej individuality).
Ak chcete priame (introspektívne) dôkazy, musíte sami prejsť psychologickým procesom "osvietenia" a následnej osobnostnej transformácie (z nižšej úrovne sebauvedomenia a organizovanosti myslenia neuvidíte bytostné súvislosti a autentické vzťahy, ktoré sú všadeprítomnou verifikáciou). No nefalzifikovanou skutočnosťou zostáva vždy a všade overiteľný fakt, že iba takýmto chápaním mysle je možné vysvetliť všetky podstatné zmeny v živote človeka a spoločnosti (radikálne zmeny v myslení, reštrukturalizáciu osobnosti, zmeny hodnotových priorít či svetonázoru, náboženské obrátenie alebo duchovný progres - a vedecký vývoj ako taký, ktorý sa novými "balíkmi informácií" len tak hmýri)... Pretože takto to je!
A keďže ľudská spoločnosť je "len" výsledkom interdisciplinárne mnohovrstvovej organizácie kauzálnych interakcií všetkých fenoménov (bez akýchkoľvek univerzálnych zákonov alebo transcendentných vstupov, ktoré by riadili naše myslenie alebo spoločnosť) - tak neexistujú žiadne ontologické prekážky na systémové vytvorenie "pozemského raja" pre všetkých bez rozdielu, v inteligentne civilizovanej symbióze s prírodou. Akákoľvek menej požadujúca vízia blízkej budúcnosti je absolútnym zlyhaním našej ideologicky zdegradovanej inteligencie...
