Za ideálnych okolností by to malo byť tak, že ak sa človek v niečom mýli a dostane relevantné informácie, tak ich kriticky vyhodnotí a bez problémov prijme správny pohľad na danú problematiku. Ale keďže kognitívny systém je štruktúrou vzájomne podmienených relativistických komponentov (vedomostí, názorov, želaní...) a často používa veľkú mieru automatizácie (aby sme vždy všetko nemuseli premýšľať od základu), niekedy si človek tento náš spôsob myslenia dostatočne neuvedomuje. A práve schopnosť deautomatizácie (dekonštrukcie, dekonceptualizácie) je nepostrádateľnou schopnosťou skutočne slobodného tvorivého myslenia...
A preto si ešte raz povedzme, čo je a čo nie je čas (prosím, nesnažte sa niekomu nahovoriť, že vedci majú jednoznačnú predstavu o tom, čo je to čas, a že zdieľajú koherentný výklad povahy alebo fungovania sveta)...
Čas je v prvom rade procesuálny vzťah medzi dvoma alebo viacerými udalosťami. A v podstate nič viac... Na jeho určovanie si my sami vyberáme určité prírodné deje - cyklické (opakujúce sa) procesy: napr. obeh Zeme okolo Slnka, rotácia Zeme okolo vlastnej osi, kmity v atómoch Cézia... Menšia záludnosť s touto našou antropo-kozmologicky naprojektovanou pomôckou je v tom, že cykly týchto prírodných dejov nie sú absolútne nemenné, ale len „kontextuálne ustálené". To znamená, že keď sa zmení kvalita prostredia, v ktorom sa nachádzajú (do štruktúry systému interaktívne vstupujú nové vplyvy), zmení sa aj cyklickosť daného procesu, ktorý používame na meranie času - čo znamená, že pri zmenách pohybu alebo gravitácie nastávajú zmeny v „tikaní" prírodných (mikro)procesov. Takto (!) skutočne vznikajú všetky merateľné časovo-relativistické efekty pohybujúcich sa alebo v gravitačnom poli sa nachádzajúcich častíc alebo vyšších organizačných štruktúr (Einsteinova teória času bola ešte stále substančným, a nie relativistickým modelom - síce „naťahovateľným", ale existujúcim ako univerzálna entita)...
Nuž a prečo sa vlastne pletiem do niečoho, v čom nie som vyštudovaný odborník? Pretože filozofia si môže, ba priam musí dovoliť hovoriť o čomkoľvek, a teda aj o fyzike, keď v nej jasne vidí nesprávne teórie, definície alebo postuláty, ktoré nikto nepodrobuje základovej (ontologickej) falzifikácii - keď už tejto sebareflexie fyzici nie sú schopní sami (a len pripomínam, že filozofia je vo svojej najhlbšej podstate a najširších kontextoch predovšetkým láskou k múdrosti, nič viac a nič menej)... A keďže sa zaujímam o existenciu človeka v jeho bytostnej komplexnosti, nemohol som nepoukázať na jeden z tak zjavne nielen pre vedu zhubných dôsledkov premnoženého redukcionizmu (ktorý sa bludne usídlil v metodológii naprieč celým spektrom západnej vedy): a to na „paradox dvojčiat". O takomto hrubom nerešpektovaní interdisciplinárneho dialógu sa proste mlčať nedá (už len prehliadanie faktu, že biologické fungovanie človeka z hľadiska času je dané rozdielnymi vzťahmi na úplne inej úrovni ako život mikrosveta, je priam podivuhodné)! No je pravda, že ani filozofia v tom zatiaľ veľmi nepomohla - a preto snáď už dozrel čas na nesubstančnú ontológiu s jej univerzálnou podmienenosťou subjekt-objektovej komplementarity...
Všetkým prajem transideologicky príjemné prežitie prichádzajúcich sviatkov lásky a pokoja (a pod stromček mnoho tých správnych „balíčkov informácií")...
M.
