Interpretácia sveta je neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. Bez nej by sme skrátka nemohli žiť ako ľudské bytosti. Vyzerá to ako banálna záležitosť - lenže aj vedecké zisťovanie objektivity je prácou subjektívnej skúsenosti nášho vedomia. A preto, ak neviete (a súčasní vedci to nevedia!), ako presne pracuje ľudské myslenie a ako informačne interaguje s okolitým svetom - teda ak nemáte dostatočne rozvinutú schopnosť slobodnej sebainterpretácie alebo sebapoznania - nebudete schopní správne interpretovať ani okolitý svet (a veda s jej súčasnou metodológiou nie je schopná porozumieť skutočnej povahe bytia). Inak povedané: keď neviete prečo a kedy vo vašej mysli vznikne zdanie alebo pocit pravdivosti - tak sa nemôžete prepracovať ani k objektívnej realite vonkajšieho sveta (aj vedecká metodológia je "len" mentálnym konštruktom, ktorý sa tvorí interakciou informácií vonkajšieho a vnútorného sveta - a je teda podmienená "svetonázorovým filtrom" nášho vlastného myslenia). Ešte inak: iba autentickým spoznaním vlastnej mysle a bezprostredným vhľadom do bytostne čistej (kultúrno-ideologicky nepodmienenej) reality pochopíte skutočné princípy fungovania a interdisciplinárnu kauzalitu prírodno-spoločenských javov (plné sebauvedomenie znamená nezvratný epistemický posun pre celú vedu o človeku a spoločnosti, samozrejme s následnými dôsledkami aj pre prírodné vedy!). Žiadna iracionálna mystika - ale vývojovo komplexnejší spôsob spoznávania sveta (ontickou transcendenciou subjekt-objektovej rozdvojenosti sa pred vami otvorí úplne nový, zjednotený svet komplexnej kauzality).
A asi najpríkladnejšou ukážkou nezvládnutia interpretácie pozorovaných javov je práve kvantová mechanika. Táto teória vôbec nerešpektuje najzákladnejšie princípy fungovania (nesubstančného!) sveta - neredukcionistickú systemickosť, interaktívno-dynamickú kontextualitu, emergenciu vlastností alebo bytostných kvalít...
Pri experimentoch so subatomárnym svetom nepozorujeme realitu samu osebe (tak, ako tieto procesy prebiehajú bez našej prítomnosti) - ale my našimi pozorovaniami do týchto procesov kauzálne vstupujeme, a tým ich ovplyvňujeme (a v niektorých prípadoch priamo vytvárame). Ak zatiaľ nemáme k dispozícii takú metódu pozorovania, ktorá by nenarušovala pozorovaný systém (častice v ich aktuálne prirodzenom prostredí), tak nemôžeme nekriticky vyhlásiť, že kvantový svet je neurčitý a nepodlieha bežnej kauzalite. To len my nevieme o ňom nič presné povedať...
To, ako sa správa častica, je vždy podmienené interakciou s jej okolitým prostredím (žiadny autentický fenomén nemôžeme zadefinovať bez komplexného kontextu prostredia, v ktorom sa aktuálne nachádza a s ktorým práve interaguje). Ak aj častica má v určitom prostredí neurčité alebo indeterministické správanie, jej vstupom do organizovaného systému sa zmení jej životný kontext, a odteraz je podmienená prostredím, v ktorom je zaštruktúrovaná - jej správanie sa tomuto prostrediu prispôsobí (čiže skúmaním jednotlivých častíc nezistíme nič o ich kolektívne zorganizovanom správaní, a pre náš každodenný život je teda v podstate irelevantné, čo si robia "single" častice).
Takže Heisenbergov princíp neurčitosti v žiadnom prípade nemôže byť správnou interpretáciou objektívnej reality samej osebe a jeho ďalšie používanie v teóriách fungovania komplexného vesmíru je už totálnym ontologickým nezmyslom. Veď nakoniec každý poctivo rozmýšľajúci vedec sa pozastaví nad otázkou: Ako prístroje, ktoré sa v konečnom dôsledku skladajú z elementárnych častíc (a mali by teda podliehať kvantovomechanickej premenlivosti), môžu byť presné a spoľahlivé?...
A čo sa týka tej úbohej Schrödingerovej mačky, tak tá je za každých okolností buď živá alebo mŕtva, a (kauzálne autentickému) prírodnému procesu je proste úplne jedno, že čo si o tom myslí nejaký interpretačne zmätený Homo sapiens.
"Vesmír je rozsiahly. Nič nie je podivnejšie než ten samoľúby dogmatizmus, ako si ľudstvo v každom období svojej histórie hovie v klame definitívnosti a práve existujúcich spôsobov poznania. Skeptici a veriaci sú na tom rovnako. V prítomnej dobe sú vedúcimi dogmatikmi vedci a skeptici. Pokrok v detaile sa pripúšťa; základná novosť sa zavrhuje. Tento dogmatický zdravý rozum znamená koniec filozofického dobrodružstva. Vesmír je rozsiahly." (A. N. Whitehead)
Takže milí vedci, čo s tým (a ešte predtým so sebou) mienite spraviť?
(A ešte jedna oprava z predchádzajúceho blogu Keď svetlo zatemňuje poznanie. V danom kontexte som myslel vzdialenosť objektu (predmetu) - za chybu sa samozrejme ospravedlňujem. Takže veta správne znie: Uvažovať o vzdialenosti objektu pri putujúcom obraze je evidentný nezmysel... No a samotná otázka teda zostala nezodpovedaná: Podľa akých pravidiel vidíme veľkosť objektu, keď na sietnicu oka práve dopadnutý obraz - niekedy putujúci aj miliardy rokov - už nemá absolútne žiadny priamy procesuálny vzťah so svojim "materským zdrojom"?! O akej vzdialenosti objektu sa tu hovorí?...)
