Je to vlastne ukážkový príklad toho, ako sa (funda)mentálna veda robiť nemá: keď neopodstatnené východisko (analógia medzi pohybovou rýchlosťou bežných objektov a správaním sa svetla) a jeho jednoznačne nedomyslená experimentálna aplikácia (chybne navrhnutá výskumná architektúra) podmieňujú interpretáciu výsledkov daného experimentu, čo následne ovplyvní (bez interdisciplinárneho zvažovania skúmaných, zatiaľ hypotetických javov) ďalší myšlienkový postup v budovaní štruktúry a charakteru systému - v našom prípade celý súčasný obraz vesmíru. Takto nenápadne sa špekulatívna metafyzika usídlila priamo v základoch vedecko-kritického myslenia (čo samotná veda, už zo svojej vlastnej podstaty, považuje za absolútne neprijateľné)...
Ak by rýchlosť svetla bola vždy konštantná (za predpokladu, že svetlo sa správa tak, ako si to dnes väčšina fyzikov myslí) a leteli by sme vysokou rýchlosťou, bola by pravda, že v kozmickej lodi nastane značne nezanedbateľné spomalenie plynutia času (za predpokladu, že čas je to, čo si v súčasnosti pod týmto pojmom väčšina fyzikov predstavuje): pretože vonku aj vnútri by mala byť rovnaká rýchlosť svetla (dnes už známe rozdiely v rýchlosti svetla z rôznych prostredí môžeme, pre zjednodušenie, považovať za irelevantné), každý by mal vždy namerať tú istú hodnotu nezávisle od toho, ako sa pohybuje. Lenže takto to v žiadnom prípade byť nemôže (veda má zle zadefinovaný čas a so samotným svetlom to tiež asi nebude až také jednoznačné)... Je síce pravda, že každý má svoj vlastný, osobný čas, ale ten je daný fyziologickými stavmi vo vnútri tela - samozrejme v závislosti na interakciách s okolitým prostredím (čiže svetlo ovplyvňuje ľudský čas iba svojím fyzikálno-chemickým pôsobením na náš biologický systém). Čas ako sebaurčujúci fenomén (veličina, entita, substancia, esencia) vlastne neexistuje, pretože celý vesmír má vždy iba jeden aktuálny stav, ktorý podlieha neustálej premene (komplementárna podmienenosť vznikania a zanikania) - existuje len „teraz", ktoré prechádza do iného „teraz" (trvalá prítomnosť), a tento procesuálny pohyb nemá s rýchlosťou svetla nič spoločné. Čas je užitočný ľudský konštrukt (nadizajnovaný podľa nami vybraných - kontextuálne stabilizovaných, a teda nie definitívne nemenných - cyklických, opakujúcich sa javov okolitej prírody), ktorý je kvalitatívno-bytostnou charakteristikou priestoru, pomáhajúcou opísať organizačné vzťahy v štruktúre vesmírneho procesu (a nie akýsi štvrtý rozmer vytvárajúci „cestovateľskú os" časopriestorom: vesmír si predsa „neukladá" všetky svoje minulé hmotné stavy, iba ak informácie o nich). Trocha praktickejšie: ak poletíte galaxiami, tak váš osobný čas nezávisí od rýchlosti svetla (od tejto rýchlosti by mohol závisieť iba časový charakter vizuálneho vnímania okolitého sveta) - ale vzťahuje sa na povahu priestoru vo vnútri kozmickej lode (a ak chcete, aby vaše bioprocesy boli zlučiteľné so životom, musíte si v lodi zhruba odkopírovať kvalitu pozemského ekosystému, na ktorý sme zostrojení alebo adaptovaní, takže s relevantnými odchýlkami zostarnete tak isto ako na planéte Zem)... Potom je už jasné, že to isté platí aj pre našu priateľskú návštevu silného gravitačného poľa...
A ešte niečo k „dôkazom" dilatácie (spomalenia) toku času. Ak sa pri vysokých rýchlostiach častíc s nimi deje čokoľvek vzhľadom na čas, nemá to nič spoločné s chápaním času v špeciálnej relativite - všetky (takéto) efekty vznikajú v dôsledku bytostne prirodzeného správania sa častíc v situačne špecifickom kontexte ich interakcie s okolitým prostredím, a to nezávisle na rýchlosti svetla (a keď sme už pri subatomárnom svete, sú si fyzici bezvýhradne istí, že kvantová neurčitosť je vlastnosťou samotnej reality, a nie našou súčasnou neschopnosťou použiť na skúmanie elementárnych častíc iné výskumné aparáty, metodológiu alebo následnú interpretáciu?). A navyše by sme nemali zabúdať, že skúmať vlastnosti alebo chovanie nejakej častice nie je to isté, ako skúmať túto časticu v rámci určitého organizovaného systému alebo kolektívneho javu... Už niekto relevantne experimentoval so živým človekom, keď si vedci naivne trúfajú hovoriť o dilatácii ľudského času, cestovaní do minulosti (či procesuálne ešte neuskutočnenej budúcnosti) alebo dokonca o našich súčasne existujúcich alternatívnych realitách?!...
A pre toto všetko treba zrušiť „svetelnú ekvivalentnosť" hmotnosti a energie, opustiť myšlienku zakriveného časopriestoru, zabudnúť na červie diery... A najlogickejším vysvetlením neustále neporušeného prenosu obrazu vesmíru vo vysoko dynamickom prostredí je priamy prenos... A určite toho bude znateľne viac (nielen veda urýchlene potrebuje ontologickú psychoterapiu).
Nuž, a čo nám nakoniec z celej teórie relativity ostalo? Poznatkovo prázdny, v podstate nič nehovoriaci výrok, že fyzikálne zákony sú rovnaké pre všetkých pozorovateľov bez ohľadu na to, ako sa pohybujú... A prečo by nemali byť?...
Všetko doteraz nasvedčuje tomu, že je očividne jednoduchšie rozbiť atóm ako intelektuálne predsudky. A pravdepodobne najväčším Albertovým darom ľudstvu bude až zajtrajšie sebareflexívne pochopenie, čo to znamená žiť v kognitívnom omyle (a s akými dôsledkami). My proste existujeme v inom svete, ako sa nám to dnes nekriticky javí...
