Ženská irónia...
Ironicky bez okolkov
so slastným tónom na perách
spomenula kýsi uhor
čo zjavil sa mi na tvári.
Omámil ma v chvíli strach:
Čo to šípi tento tvor?
I vidiac tomu na úkor,
jej pohľad celkom škuľavý,
takto zrážam zahanbenie:
„A tvoj pohľad kde sa ženie?
tiež si súca na humor!“.
(A verte tomu, alebo nie
odvtedy som našej žene
naveky len na odpor...)
Čo to vidím!
Čo to vidím v okne tom?
To Júlia je! To Júlia je!
Hoc luna v nove – všade tma je
preds poznať – kto to kľaje, kľaje!
Nevyznáva lásku slnku -
papuľuje Rómeovi
k vete pridá vetnú vsuvku,
čo ju ledva stroví, stroví.
A Rómeo – mlčí, stone,
on rád má ženu na balkóne,
dokým ústa neotvorí.
Veď darmo raz – to v ušiach kvíli
kým každá ústa neodchýli,
všetky pekné sú nám stvory
krása ich nás borí, borí.
A potom? Jak tá kvapka v mori.
Ba luhám – čakať! Klam ma mámi,
nie to takto. Však súďte sami:
Hoc Júlia tvor, čo rozum šporí -
preds naháňa ju ledaktorý!
