Nemôžem prelúskať Urbana (nemám rozum na jeho pomysly), ľaká ma tvorba mladých slovenských autorov, bojím sa prechádzok v hmle; stenogramov a nekorigovanej poézie pocitu. Žiadam cieľ a význam. Pointu a pravdu.
Som konzervatívny. Svojimi rečami obmedzujem slobodu básnika. Chcem, aby poézia nebola len krásna. Dychtím po Sládkovičovi, prosím o Hviezdoslava.
Žiadne umenie pre umenie - Nech je v poézii krása, ale aj význam, nech žijú popri sebe ako dualizmus tej istej veci - nech dielo lahodí rovnako uchu ako rozumu. Krása nech verifikuje význam (čo je krásne, je predsa aj dobré), význam zase nech pridáva básni na kráse - hovorí, že nie je zbytočná, že ten kúsok nádhery nejestvuje len sám pre seba.
Jeden význam, jeden cieľ - Môžu byť aj dva aj tri, ale nech ich je malé a konečné číslo. Čím viac, tým menej sily, čím menej sily, tým menej významu pre jej existenciu. Nech každá báseň vie, za čo bojuje.
Žiadne prechádzky v nekonečne - Unikanie do iných svetov, aká úžasná predstava. Nech do nich uniká básnik, ale nech sú to iné svety tohto sveta, inak ľuďom dáva hlúposť namiesto múdrosti. Nech mu je užitočná vlastná fantázia, no kým je hlava v oblakoch, nech nohy zostávajú na zemi. A nech končí v pravdivom precitnutí, paralele pre tento svet.
Každé dielo je svojbytné - Čitateľ má v básni dostať všetko, čo k nej potrebuje - v medziach riadkov, ktoré číta a ešte niekde medzi nimi. Žiadne reálie zo života autora v snahe pochopiť nevysvetlené, žiadne spoločenské predpoklady a úvahy o životných peripetiách tvorcu ("Autor mal v čase písania diela depresie"). Slovo v poézii žije vlastným životom, svojho autora už nepozná.
Najdôležitejší je čitateľ - nijaké terapeutické účinky básne na autora ako primárny dôvod jej zverejnenia. Najdôležitejší je čitateľ, pre neho nech sa píše. Vlastné pocity sú zaujímavé iba vtedy, ak majú čo iným povedať. Ako málo je medzi básnikmi exibicionistov, ktorí zo seba ukazujú to podstatné a ako veľa tých, ktorí ostatok otŕčajú bez významu...
Vplývať a meniť - Každé slovo je márne, ak vychádza navnivoč. Báseň nech vplýva a mení každého, kto má vôľu byť menený. Nech drví a šliape, nech chváli a ospevuje, nech hovorí za svoj cieľ. Nech každým riadkov odhaľuje význam svojho pobytu medzi ľuďmi. Inak je nezmyslom taká báseň a zlátaninou len nezmyselných slov.
Hviezdoslavov estetický program - Nežiadam napodobeninu velikána, návrat v histórii späť, ani nič čo je nedosiahnuteľné človeku bez geniality tvorcovstva - iba krátky pohľad na Hviezdoslavov estetický program, obzretie a zhodnotenie vrcholu na ktorý sa chodíme dívať, ale nevystúpime naň nikdy.
Nech sa estetično oblieka do jazyka, bystrého a presného, slovo nech vyvoláva cveng, pátos a mrazenie. V ňom nech je krása a pravda potom vo význame, žiadna pluralita obrazov a chaos ako prostriedok estetického pôsobenia, všetko to len človeka ohlupuje a neženie dopredu.Barly menom voľný verš - A voľný verš nech nie je barlou pre nedostatky tvorcov, aj Picasso začínal od piky a až keď vedel, mohol "čmárať" krásu. Tak nech sa nakladá aj s voľným veršom, o to viac, že sa v jeho mene pácha veľa zločinov...
Nemám vlohy na čítanie súčasnej poézie, často sa v zmysle hesla "Podľa seba súdim teba" pýtam, prečo ľudia čítajú a píšu voľné verše - často spútané svojou vlastnou nezmyselnosťou a pritom viem, že chyba je len na mojej strane. Naivne sa domáham zmeny, uťahujem si z moderného rázu súčasného umenia.
Pomaly si zvykám. Už nežiadam, aby sa svet zmenil. Stačí mi, že som to tu zapísal a že môžem ako starec žiť dejinami, ktoré mojím zmyslom nadeľujú viac než živorodá a ušľachtilá poézia súčasnosti. Končím kúsom z Hviezdoslava. Nepáchne starinou ako sa mnohí sťažujete. Vonia večnosťou. Tou večnosťou, ktorú, nazdávam sa, máločo terajšie a nové môže kedy dosiahnuť...
Netrápte sa piesne moje,
že vás málokto má rád.
Neviete byť ľahké - to je -
priezračných sa krás i vnád
ukazovať, budiť chuť
žmurkom očiek, maľbou líček...
Z vábov tých, vraj, vám - vše čuť -
zišlo by sa za uzlíček.
Môžbyť pravdu majú všetcia,
čo toť uzlík núkajú;
no vy neberte ho predsa!
Čo vás do chvál hurhajú?
Recte: vetrom kúdol pliev...
na humennej zrno dlážke;
i nech sme tiež, čo i spev,
čisté zrnko: trebárs ťažké.
(úryvok zo Steskov)
