Myšlienky majú extrémnu spotrebu slov. Román má aj zo päťsto strán a predsa sú i drevorubačove prsty primnohé na jeho myšlienky. Zarábajú celulózky i výrobcovia políc na knihy, nám svalnatie jazyk a chudobnie rozum. Žiada sa instantná múdrosť, axiomálny newspeak rozumu, vzhluk najjednoduchších artikulovaných zvukov, ktoré sa vedia v šedej kôre odkázať na pravdu o nás a o svete. Krátko a dobre - to najkratšie a najlepšie.
Neviem do akej miery je to protest proti jazyčníctvu a do akej náhodne výhodný štýl pre človeka-Janovica, no potknite sa o jeho aforizmy a nepocítite žiadnu bezzubosť (tak vlastnú táraniu akéhokoľvek druhu). Najskôr s vami aj bude slovičkáriť (ako všetci ostatní), no potom beztak z hŕby významových nánosov pozahadzuje všetko nepotrebné a do ucha vám zašepká iba tie najmúdrejšie slová -"Sklamaní,/ túžia byť klamaní". Na city zahrá potom ("Ľúbi/sľuby") a keď si náš mozog konečne kýchne smiechom ("A potom sme si chlieb náš každodenný natierali maslom z hlavy"), paradoxne sme to práve my, kto sa bezradne chytá za "gebuľu".
Janovica nezaujímajú snežienky, ale narcisy ("Farizejské kladivo zatĺka, že zatĺka"), nemyslí na noblesy, ale skôr na tú černotu v nás, čo ju zakrývajú ("Až svinstvá tretej generácie majú štýl"). V našich dejinách číta medzi riadkami a stovky rokov "národa holubičieho" poznámkuje do jednej vety ("Buď slobodný aspoň deň predtým, ako ti dovolia"). Už ho chceme nazvať novodobým tvorcom porekadiel a prísloví a vynášať do nebies, a potom sa zháčime. Je po vôli takýto narušiteľ oázy pokoja?
Nevädze, kúkoľ vlčie maky/ človek je taký - napísal Ján Kostra a Janovic ho zobral vo svojej najnovšej knihe za slovo. Aj on je taký a aj my všetci. "Dobehneme všetkých, keď ich dobehneme?"
Nič už nenapíšem, azda iba, že som sa zamiloval som do Tomáša Janovica a to do takej miery, že na neho píšem úbohé ponášky. Zamiloval som sa, lebo mi nielen otvára oči, ale mi pred ne kúsok po kúsku tisne ilúzie tak nevyhnutne podobné tomu, čomu zvykneme hovoriť svätosvätá pravda.
