Vtedy nikto nemal šancu vedieť, či Gorbačov naďalej papiere spája spinkami a potom ich zakladá do šanónov a či ešte stále Lenin leží moskovskom mauzóleu v nehynúcej sláve. Taký bol vtedy rok - nevedomý a hluchý, azda ešte nevedomejší a hluchejší ako tisícdeväťstoosemdesiatšesť pred ním.
A že v ten rok nikto nič netušil, nikto nič nevedel, ba mnohých už z čírej pasivity omrzelo o čokoľvek sa zaujímať, zrodil sa práve v tento rok "človek" (nielen malými písmenami zapísaný, ba ešte i v kurzíve a úvodzovkách), akých po svete blúdi mnoho - tým dvom, čo najvhodnejší sa videli na splodenie takéhoto "človeka". A nikto, nikto okrem pár, čo stáli na blízku, nemal poňatia, že žije a existuje.
Nie, nikto predsa nemohol v tom roku predpokladať, že by jedno z tých tristošesdesiatich piatich rán mohlo niekomu patriť.
O rok políciu zaujímali tí, čo kládli sviečky na Hviezdoslavovom námestí a nikoho okrem rodiny netrápilo, čo do plienok kladie malý “človek” a keď sa mu o rok na chvíľu urobili vlasy zamatovými a potom opäť zdrsneli, opäť nikomu v televízii či rozhlase nenapadlo namiesto štrngania kľúčov natočiť jeho prvé zdarné využitie datívu singuláru a plurálu. Svet trápili iné pohromy a nemal sa čas zaujímať o život svojich, ale to je iba dobré. Aj vďaka tomu vtedy malému nikto nevyzradil, že svet siaha i ďalej, než je dvor a záhrada, že za rannou hmlou nie je jeho koniec a že dobro nemusí len vyhrávať, ako mu to každý večer pred spaním číta ujo Dobšinský.
Kým si vlády delili federáciu, presne štyrikrát si rozbil nos a takmer vždy mu po rane ostala jazva. A keď ľudia na ulici vykrikovali “Nech žije Kováč!” a on sám mal presne toľko, aby vedel pochopiť, kto kuje koňom podkovy, začal rovnako ako iní chodievať po uliciach s taškou ťažšou než deň a ľahšou než noc a prvýkrát sa v živote učiť, že dvaja sú viac než jeden a aké požičaj, také vráť... Bola by ho veľa naučila táka škola života s úlohami a ich riešením, keby mu namiesto dátumu dovolila zaokraj zapisovať i to, čo smie človek počúvať iba medzi riadkami – že nie je všetko ako sa zdá, niet ani bielej ani čiernej a tak nič netreba vidieť čiernobielo, ale farebne.
Predsa sa však všeličomu priučil – ak hovoríš A, povedz i B a nestrácaj čas s tým, čo nevieš, lebo život je krátky. A prešlo tých pár rokov rýchlo. Onedlho začali ľudia na uliciach skandovať “Dosť bolo Mečiara” a keďže už náš "človek" mal dosť rozumu na to, aby vedel rozoznať, že nie je mečiar ako Mečiar, opustil všedné dni a oddal sa gymnáziu.
Tu mu začalo po mysli chodiť, čo je to krása, a kým nový vládny kabinet spisoval viny bývalých režimov, chciac si z nej čo najviac otrhnúť, začal dievčatám popod okná vypiskovať tú o tom, prečo kohút nemá chodiť do záhrady a prečo mnohí zrádzajú ešte skôr, než o tom stihne trikrát zakikiríkať. A narástol mu z toho nos i vlasy, pribral aspoň štyridsať kilogramov a mýlne sa domnieval, že je to z kníh. Veľa prehrával a na dôvažok i niečo vyhral, mnoho sa naučil a potom musel odučiť. Veľa toho pošliapal, ale málokedy sa to dalo vrátiť späť.
Posledný epitaf detstva pripínal na hrob, keď farebné vlajočky s hviezdami ľudí radostne spájali do kruhu. Už mal dosť rozumu, aby chápal, že radosť je len citoslovce apatie, že tešiť sa znamená mlčať a že slová si so skutkami pramálo rozumejú, s výnimkou prípadov, keď sú sami činmi, výrečnými, ale zbytočnými.
A zastavil sa potom na rázcesti - ten “človek” v kurzíve a v úvodzovkách, čo začínal sa priveľmi podobať na všetkých dospelých, hodnú chvíľu tam stál a díval sa na rady čakajúcich a nehýbal sa s nimi, veď nevedel, že cesta vedie iba proti prúdu, že účel svätí prostriedky, že čierna ovca nie je vždy čierna, rovnako ako nemožno hľadať rozdielu medzi baránkami a vlkmi. A keď už skutočne pridlho na tom rázcestí bezmocne postával, tak dlho, že toľko hádam v živote nemusel na nič čakať, postúpiť chcel cez dav, spolučakajúcich popohnať dopredu, vyrvať sa z tej plačlivej doliny, zakričať "Godot nepríde, nečakajte, je koniec všetkým utópiám. Lopaty do rúk a pracovať!", no nemohol už zrazu.
V mlčaní prišiel o ústa - ako mnohí pred ním i po ňom, v súlade s tým, čo božská teória prikazovala a kresťanská cirkev učila (prach si a na prach sa obrátiš).
A svet sa o tej katastrofe nikdy nedozvedel, nikto o nej nikdy nemal poňatia. Akoby mohol niekto vedieť, akoby mohol ktosi tušiť, že v jeden z tristošesťdesiatich piatich dní toho roka mohla do víťazných ťažení sveta vstúpiť takáto nečakaná remíza....
Na hrob mu napíšte - Umrel v (/z) nečinnosti ...
