Horčicová revue
Sám pre seba sa zovem milovníkom kvalitnej horčice, napriek tomu sa jedného teplého večera ulakomím na lacnú do téglikov balenú Tesco-horčicu typickej riedkej konzistencie (budiš - študent je vo svojej prirodzenosti tvor lakomý).
Takto dobre nakúpený vykračujem si ladne i hladne za vidinou sýtych polotovarových zajtrajšov. Na Štúrovom námestí ale zastanem - moje brucho čosi bystrí, ďalší krok len cez jeho mŕtvolu. Ktorý kekečúr tu vyjedá "hot-dog", zakladá bufetáreň, slinky zbiehať sa nútiaco - - mne Obezitovi s abstinenčnými príznakmi rovno navidomoči?
Otáčam sa, nikoho nevidím. Ako kedysi Ariadnina niť značkuje teraz moja Tesco-taška čímsi mokrým predošlé kroky; nie horúci pes s horčicou, ale Ulej krstným menom Tomáš (kým slzy sa tisnú do očí, horčica padá do topánok) rozvoniava na široko-ďaleko octovou vôňou horčičných semien. Došlo mi to. Žltá tekutina azda na protest, alebo na príkaz "Rozostúpiť sa" akéhosi novodobého Mojžiša vyrobila igelitkové tsunami. V Tesco-taške sa topí chlieb, rožky i ostatná poživeň chudobného študenta, načim už len utopiť smútok v alkohole.
Aspoň v preplnenej tridsaťdeviatke mi osud v ten večer doprial veľa životného priestoru.
Pod vlajúcou zástavou
Na Hodžovom námestí, pod slovenskou zástavou stojím vyplašený, mapa rozprestretá, všelijako ju natáčam (hľadám ulicu menom Zochová, nakoniec si to aj tak vyložím zle a dvadsať minúť blúdim po Palisádach). V plnom rozklepaní ma osloví zjavne Slovenka, zjavne si ma pletúca s nejakým americkým turistom:
-"Ken Aj help jú?" prihovára sa milo, s podtataranským akcentom.
-"Nou, Aj em from Slovakia," odpovedám v pomykove (ako oni na mňa, tak ja na nich).
-"Ou,sori," odchádza nechápajúc.
(Keď si v však v tzv. "Áčku" na Štúrovej ulici po štvrťhodinovom čakaní na čašníka konečne popýtate pozornosť vetou "môžem vás poprosiť, aby ste mi doniesli menu?", namiesto jedálneho lístka vám donesú rovno polievku z výberu "jedlo dňa". Nejako dvojako je to s tým rodným jazykom v uliciach mesta Bratislavy...)
Divadlo
Pred Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava stojí šóra. Trpezlivo sa zaradím, na akúsi premiéru sa čaká, počkám aj ja - možno sa dočkám.
Jedna pani sa tvári, že si obzerá nástenku, potom sa však natrvalo zaradí predo mňa. Zbieram posledné zvyšky junáckej odvahy a rečiem: "Pani, mám pocit, že ste sa predbehli...". -"Len poďte pánko, mne je to jedno, zaraďte sa predo mňa, čo mám iba jednu obličku..."
Zabehnutú slinu som vypľul v zápätí.
---
Zaľúbil som sa do Bratislavy, to hovorím bez irónie - do jej vône i smradu. Nesmiem tu kýchať - nikto mi nepovie nazdravie, v električke nikto nezareaguje na to, ako kamarátovi vykladám, že prezident býva na Hurbanovom námesti. Napriek tomu to tu milujem - nočné prechádzky po starom meste, i vôňu večerného Dunaja.
Ešte sa naučiť to vaše "né".
