Zmaturoval som

Ten pomyselný plot, cez ktorý maturita vraj ľudí odjakživa prehadzuje, bol toho roku pána (Fronca???) aj vysoký, aj mal na vrchu ostene. Som, chválabohu, na druhej strane. Doškriabaný, s odretými ušami. Je paradoxné, že na skúšku dospelosti človek takrečeno musí minúť všetkú dospelosť. Teším sa teraz celkom ako malé decko. Začínam to inak pociťovať čoraz zreteľnejšie - ten papier o ukončenom stredoškolskom vzdelaní mi asi pomaly ale isto otvára bránu do sveta, v ktorom ešte aj na sťatie papierovej hlavy potrebujete žiadosť s overeným podpisom. Do krabíc balím maturitné hŕby a chystám sa na nové. Žiaden strom už dnes asi neurobí obdivuhodnú kariéru. A možno ani ja. Nevadí. Kde by táto spoločnosť dospela, keby od svojich člen(k)ov čakala veľké činy? Janovic pri tejto príležitosti poznamenáva: "Človek by mal žiť tak, aby sa na seba vždy mohol pozrieť do zrkadla. Ak si náhodou na kolenách, posuň si ho nižšie". Rovný pred bohom a zákonom, a predsa mnohí bez chrbtových kostí. Teším sa aj na kosti v bruchu. Vivat Academia! Vivat nové žitia...