Drobné príhody

Potreba – “Mladý pánko. Prosím vypočujte ma.” Prihovára sa mi posmŕdavo romák Jano, kým urpútne bojujem s utekajúcou kapustou veľkej chilli bagety pred bagetériou na Šafárikovom námestí. (Ako ťažko je ustrážiť kapustu, aby človeku nenaliezla do rukávov, majonéze nedovoliť aby kľavému ošľahla uši, ústa i nos - celkovo – či zná nejaký zdravostravník, koľko ostražitosti si žiada nezdravo sa stravovať?). “Nežiadam ani peniaze, ani jedlo, ani na oblečenie”, úpenlivo Jano spína ruky, “Mojej prosbe ľahko vyhoviete, nebude vás to veľa stáť…” “O čo žiadate, pane?", jachcem (takmer ho oprsknúc kusom kuracieho mäsa) jednak zo zvedavosti, jednak z dôvodu, že jeho potrebu zaiste treba považovať za akútnu, keď sa tak rýchlo vzdáva vidiny všetkého ostatného. Či nejde tu konečne o statky duchovné (tak dlho čakám, že si ich na ulici niekto odo mňa požiada - 'Zarecitujte mi Chalupku, darujte výtlačok Rúfusa?' Vďačne by som dal…) “Panko, iba jednu obyčajnú cigaretku” . Aha, tak na cigarety som zabudol.

(Tu mi je nutno k sorte pouličných kráľov typu Jano poznamenať, že každý z nich sa mi pred žiadosťou o peniaze vždy úctivo predstaví, povie čo chce a poďakuje - aj keď nič nedám. O čo mám takých Janov radšej ako tých, čo ma “ani mú ani bú” na ICQ zvyknú neokrôchane žiadať o bezplatný servis k ich propietarnému softvéru len preto, že som o ňom napísal článok do novín…)

Ja a Scientológia – Ani si neviete predstaviť akú mi robí radosť, keď o mňa občas prejavia záujem tí, ktorých ja nemôžem ani vystáť. V ústret Námestiu Slovenského národného povstania, vtiahnu ma dvaja páni do takého malého neviditeľného obchodíka. Vypĺňam im navidomoči akýsi “Oxfordský test osobnosti”. Na vyhodnotenie dostanem pána v stredných rokov, ktorý na môj test hľadí chvíľu nechápavo a potom započína polhodinovú prednášku. Hovorí o mne ako o “vynikajúcom človekovi”, na grafe ukazuje krivky mojej geniality - používajúc slová ako “toto som ešte nevidel”, “ste úžasný” a podobne. Červenám sa - vraj som priam hyper-aktívny, hyper-schopný, ale zároveň hyper-nešťastný, hyper-kritický, však stačí málo a dosiahnem “toľko, čo málokto”. Už aspoň dvadsať minút čakám pointu. Tu je: “Pane, povedzte mi jedno - ako Vás presvedčiť, aby ste si kúpili našu najnovšiu knihu?” "No určite, ja Vám to poviem, a vy to na mňa použijete," žartujem na odchode.

Opadlé mravy – Ako ľahko človeku zablúdiť na v internátnom bludisku na Mlynskej doline, však chválapánubohu za také blúdenia. V jednej z neznámych chodieb bloku S som v utorok na podiv sveta stretol dievča v šľapkách a nohavičkách – ostatné si nechala na izbe. Normálne si prsiami hádžuc kráča po chodbe. Krišpín-dolina - opadli teda poriadne mravy našej mládeže.

Ujo - Na vlakovej stanici v Bratislave zrejme vzniká nový peňazomencovský slang. Traja ľudia nezávisle na sebe mi v stredu kládli otázky typu: “Euro?” “Bude forint?”, alebo “Nezmeníte?”. Ako málo kreativity bolo v mojich odpovediach - ukázal mi to starký predo mnou v rade na lístky. “Máte na české?,” oslovuje ho tmavý kučerák očami šibúc na peňaženku. “Joj, chlapče, ja sa už nezmôžem ani na Slovenky…” Toť mi jedna spolužiačka rozprávala, že najlepší muži sú po šesťdesiatke. Absolútne súhlasím.

Trik s umývaním – Pondeľnajšia prvo-praženica sa tak zaľúbila do môjho hrnca, že ich napriek drhnutiu bolo ešte ráno možné vidieť vedno v nerozlučnom objatí ležiacich na intrákovskej chladničke. Dobrým nápadom bolo v tejto substancii variť párky – skutočný trik hodný kuchár-panica (Chcelo by sa povedať, že je to finta typu - aj Ulej sýty, aj Jar celá). Brat mi v tejto súvislosti predstavil omnoho dokonalejší koncept jeho spoluinktrákistov. Trojkombinácia "Praženica -(po nej) polievka - (po nej) čaj" by vás vraj umývania riadu mala zbaviť úplne.